SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Peter Kalmus - rozhovor

Radšej o desaťtisíc spomienok viac ako o jednu menej...

 

Peter Kalmus sa narodil v Piešťanoch, od deviatich rokov žije v Košiciach. V sedemdesiatych rokoch a počas normalizácie bol súčasťou neoficiálnej undergroundovej umeleckej scény. Jeden z jeho najdlhšie trvajúcich cyklov - Memento, venovaný obetiam holokaustu, sa po osemnástich rokoch blíži ku koncu. V poslednom období mal autorské výstavy v Košiciach a Trnave. Jeho vernisážne performancie sú extravagantné. Jeho postoje pevné a sloboda určujúcim zmyslom života. Umenie je pre neho životným štýlom.


Zaujal ma váš nápad vytvoriť obetiam slovenského holokaustu pamätník formou ornamentálnych kamienkov, ktoré preväzujete mosadzným drôtom. Je to nádherná symbolika, ale v čase, keď ste to začali robiť, sa o holokauste prakticky nehovorilo.

V roku 1987 som počúval Slobodnú Európu a Hlas Ameriky. Tam som prvýkrát počul hrozné číslo o počte obetí slovenského fašistického štátu. V tom istom období som videl detailný záber zo stien Pinkasovej synagógy v Prahe, dielo výtvarníkov Jiřího Johna a Václava Boštíka. (Všetky steny synagógy sú popísané menami českých obetí holokaustu – pozn. autorky.) Bolo to pre mňa veľmi emotívne aj vzhľadom na môj čiastočne židovský pôvod. Rozhodol som sa, že obetiam venujem niečo symbolické.

Kedy ste si uvedomili svoj pôvod?

V katolíckej štvrti starých Piešťan, kde sme bývali, v päťdesiatych rokoch pretrvával antisemitizmus. Deti vedia byť riadne zákerné, ak ich k tomu navádzajú rodičia. V detstve som kvôli pôvodu musel znášať fyzický aj psychicky teror. Jednoducho, bol som Žid, aj keď som ním vlastne nebol.

Vráťme sa k Mementu. Medzi myšlienkou a realizáciou môže byť nekonečná doba. Vedeli ste od začiatku, že ako materiál použijete kamienky? Je to stará židovská symbolika.

Realizovať som to chcel formou ručnej slepotlače. Mená všetkých obetí slovenského holokaustu by som vytlačil do obrovských listov papiera a tie by tvorili voľné listy kníh. Malo by ich byť 80 000. Vtedy som presný počet obetí nevedel, ale moje krédo je radšej o 10 000 viac ako o jedného menej. Chodil som po cintorínoch, študoval ich architektúru, všímal som si náhrobky aj symboliku. Vtedy ma napadli kamienky. Každý kameň je originálny, presne ako človek. Je to vlastne akási nenapodobiteľná malá plastika.

Ročne dotvoríte 4000 kamienkov. To znamená, že do troch rokov Memento ukončíte. Čo potom? Je Memento vašim vysporiadaním sa s holokaustom?

Ak by som si chcel uctiť touto formou pamiatku všetkých obetí holokaustu (6 miliónov), musel by som žiť 1 500 rokov! Hudbu k tomuto monumentálnemu dielu skomponoval vynikajúci ruský hudobný skladateľ a klavírista, Jevgenij Iršai. Uvažujem o výstavách v rámci Európy. Tejto pamiatke venujem dvadsať rokov života. Minulý rok som bol prvýkrát v Osvienčime. Bál som sa tam ísť skôr, mal som pocit, že by ma to veľmi traumatizovalo.
Keď som však chodil po tých strašných miestach, pochopil som, aké malé sú naše citové a vzťahové starosti v porovnaní s bojom o holý život ľudí, čo Osvienčimom prešli. Ľudí, ktorí v plynových komorách spievali československú hymnu. Mementom sa snažím vzdať hold všetkým obetiam holokaustu bez ohľadu na národnosť.

Komunizmus je podľa vás rovnako obludný ako fašizmus. Museli ste to mať za bývalého režimu ťažké.

Otec bol pôvodom nemecký Žid. Hoci sme spolu nežili, názorovo mi bol veľmi blízky. Komunisti ho neustále ponižovali. Vyštudoval elektrotechniku – slaboprúd, ovládal niekoľko jazykov. Diplom dostal len pod nátlakom, že prijme československé občianstvo. Mohol však robiť iba podradné práce. August 1968 som strávil s otcom v Piešťanoch, stretli sme sa tam po desiatich rokoch. Tešil som sa na svoje narodeniny, 28. augusta. Cítil som sa byť dospelým – mal som už 15 rokov a vo vrecku občiansky preukaz. Moja radosť netrvala dlho. Do Piešťan vtrhli okupačné brežnevovské tanky. S bratrancom sme vybehli a hádzali do nich kamene. A zrazu nám nad hlavami zasvišťali guľky zo samopalu. Uvedomil som si možnosť vojny. Veď nás takmer zabili! V roku 1969 odišiel otec na západ a v Nemecku hneď získal nemecký pas a občianstvo. Nevrátil sa. Bol nepodmienečne odsúdený ako kriminálnik a pre mňa nastali ťažké časy. Bolo jasné, že na vysokoškolské štúdium humanitných vied mám cestu zarúbanú. Začal som sa stretávať s ľuďmi z pražského undergroundu. Prvé veľké akcie v roku 1972 mali politický podtext. Chceli sme slobodu myslenia a prejavu a za žiadnych okolností sme sa nechceli prispôsobiť normalizácii. Vždy mi išlo o slobodu myslenia. Bol som jedným z prvých, ktorí podpísali Niekoľko viet. ŠtB ma viedla ako PO (pozorovaný objekt). V deväťdesiatych rokoch som nazrel do archívov ŠtB a na základe spisov agentov, ktorí o mne informovali, som si mohol vyskladať „ životopis.“

November 1989 ste museli prežívať euforicky. Ale čo potom? Rozdelenie republiky, nástup Mečiara?
Silvester 1989 bol najkrajší v mojom živote. Jednoducho úžas! Neskutočný sen bol zrazu skutočnosťou. Vydržalo mi to však iba do prvých slobodných volieb, keď som na kandidátke VPN našiel množstvo komunistov. To bolo kruté vytriezvenie. Rozdelenie republiky bolo legálne, ale nelegitímne. Bol to obrovský podvod, spáchaný na občanoch Československa a je to nezvratné. Nešlo o vôľu občanov, ale o mocenské pozície. Na protest proti vláde Mečiara a jeho ministra Hudeca som zrušil výstavu v Banskej Bystrici. Ale niet sa čomu čudovať, Slovensko nikdy nemalo osobnosť. Alexandra Dubčeka považujem za boľševického zločinca, ktorý na jar 1969 podpísal „obuškový zákon“, ktorý umožňoval násilne rozohnanie demonštrácií. V auguste 1969 ho vláda uplatnila a pri jednej akcií boli zastrelení piati ľudia. O tom sa nehovorí. Glorifikáciu Dubčeka považujem za falošnú.

Čo situácia po voľbách v roku 1998? Sklamanie?

Po racionálnej stránke som si želal, aby sme sa dostali do NATO a EÚ, čo sa nakoniec podarilo. Mám však obrovské výhrady voči vnútornej politike vlády v otázke morálky a etiky. Na zvolenie Schustera za prezidenta republiky som reagoval na svojej výstave v Bratislave, poukazujúc na jeho komunistickú a eštebácku minulosť. Poukázal som aj na minulosť ostatných slovenských prezidentov - Tisa, Husáka, Kováča. Je poľutovaniahodné, ak sochu osobnosti svetového formátu, antifašistu a antikomunistu Sándora Máraia odhaľujú bývalí komunisti Schuster a Trebuľa. Ako keby povedzme v Nemecku odhalili sochu Remarquea za účasti špičiek bývalej NSDaP.

Ste slobodný umelec. Dá sa to dnes vôbec

Áno, dá. Žijem bez rodiny a som skromný. To, že môžem slobodne tvoriť, ale hlavne že môžem svoju tvorbu verejne prezentovať, považujem za najdôležitejšie. Sloboda sa nedá zaplatiť žiadnymi matériami.

Čo vás v poslednej dobe celkom potešilo alebo čo vám celkom pokazilo náladu?

Návrh na predaj budovy SND súkromnému investorovi som vnímal ako obrovské pozitívum, pretože ako výtvarníka ma uráža, že v takej megalomanskej, boľševicky nevkusnej budove by malo pôsobiť SND. Náladu mi kazí úradovaním minister kultúry R. Chmel a jeho aparátčíci. Mám dojem, že on vlastne ani sám nevie, prečo na tomto poste je.
Hlavne sa teším, že prichádza teplo a že budem môcť zbierať kamienky pre svoj projekt.


Zhovárala sa Jarmila Durániková

Michael Szatmary l Apr 20, 2005 20:53 l Tlač l
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo