Hudba – jazyk duše

Prvýkrát od svojho odchodu z Egypta konajú Izraeliti niečo spoločne. Spievajú. „Potom zaspieval Mojžiš a deti Izraela.“

V Talmude, pri objasnení názoru rabína Nehemiaha k tomuto veršu o  spoločnom spontánnom speve Izraelitov, hovorí Raši o účinkovaní svätého ducha, vďaka ktorému v mysliach ľudí zneli rovnaké slová. Ako spomienka na túto chvíľu sa začal tohto týždňový šabat označovať ako „Šabat  Piesne“. Aká je vlastne úloha spevu a piesne v judaizme?

Existuje vzájomné vnútorné prepojenie hudby a spevu. Keď sa obyčajné slová snažia povzniesť k nebu a duša zatúži po oslobodení od zemskej tiaže, menia sa na slová piesne. Hudbu označil Arnold Bennett za „jazyk, ktorému rozumie len duša, ale zároveň ho táto nedokáže vysvetliť“. Podľa Richtera je hudba „poéziou vetra“. Tolstoj ju nazýva „rýchlopisom emócií“. A Goethe vyhlásil, že „náboženské pobožnosti sa bez hudby nezaobídu. Je to najúčinnejší spôsob prihovárania sa človeku s priam zázračným účinkom“. Slová sú jazykom rozumu, ale hudba je jazykom duše.

Ak sa teda snažíme vyjadriť alebo vyvolať nejakú emóciu, obraciame sa k hudbe. Debora spievala po víťazstve Izraela nad armádou, ktorú viedol Sisera. Anna spievala, keď mala dieťa. Keď bol kráľ Saul smutný, Dávid mu zvykol hrať, aby mu zlepšil náladu. Dávida samotného nazývali „sladkým hlasom Izraela“. Elizeus si dal zavolať hráča na harfu, aby mohol prorokovať. Leviti spievali v Chráme. Aj naše každodenné modlitby začíname s Pesukei de-Zimrah alebo „Slovami Piesne“. Tieto vrcholia Žalmom 150, v ktorom sa hudobné nástroje a ľudský hlas zjednotia pri oslave Boha.

Mystici zašli ešte ďalej a hovoria o „piesni celého vesmíru“, ktorú Pytagoras nazýva „hudbou sfér“. A presne o tomto sa píše v Žalme 19: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk... Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“ Na pozadí ticha, ktoré počuje len naše vnútorné ucho, spieva cele stvorenie na slávu svojho Stvoriteľa.

Pri modlitbe slová nečítame, ale spievame. Pri prednášaní posvätných textov nerecitujeme, ale opäť spievame. Každý text a každé obdobie má v judaizme vlastnú melódiu. Ranná modlitba má inú melódiu ako modlitba popoludňajšia alebo večerná. Inú melódiu majú modlitby počas všedných dní a inak znejú modlitby sviatočné a šabatové. Podobne je to aj s rôznymi textami. Prednes Tóry znie inak ako prednes prorockých kníh. Pri štúdiu písanej Tóry sa používa osobitá melódia, rovnako aj pri čítaní Mišny a Gemary. Teda už na prvé počutie dokáže človek rozoznať aký je deň a o aký text sa jedná. Máme k dispozícii záplavu svätých slov a tieto sú zaznamenané vo forme melódií a piesní.

Hudba ma neuveriteľnú silu vzbudiť emócie. Modlitba Kol Nidrei, ktorou začína Yom Kippur v skutočnosti modlitbou nie je. Je to len klasický právnický text o zrušení prísahy. Niet ani kúska pochybnosti o tom, že nie text, ale osobitá melódia je tým, čo očarilo židovských veriacich. Nie je predsa možné počuť jednotlivé tóny tejto melódie a necítiť Božiu prítomnosť. Je to akoby sme prežívali Deň zúčtovania, stáli v prítomnosti Židov zo všetkých častí sveta a z každého veku a prosili nebesia o odpustenie. Toto je absolútny stred židovskej duše.

Iný príklad, počas sviatku Tiš’a be-av sa číta Kniha Nárekov. Tento prednes má svoju zvláštnu melódiu a v tej chvíli akoby sme cítili všetky slzy stekajúce po tvárach všetkých Židov, ktorí počas celej histórie trpeli za svoju vieru a nariekali nad všetkým, čo stratili. Tá bolesť je rovnako silná ako bola v deň zničenia Chrámu. Slová bez hudby sú ako telo bez duše.

Posledných desať rokov mám tu česť byť účinkujúcim v programe piesní (spolu so zborom Shabbaton, rabínom a spevákom Lionelom Rosenfeldom a kantormi Shimonom Craimerom a Jonnym Turgelom), s ktorým vystupujeme v Izraeli. Našimi divákmi sú obete teroristických útokov a ľudia v nemocniciach, komunitných centrách a vývarovniach. Spievame pre nich a spievame s nimi – s chorými, zranenými, trúchliacimi a trpiacimi. Tancujeme s ľuďmi pripútanými na vozík. Jeden chlapec, ktorý prišiel o polovicu rodiny a zrak pri bombovom útoku, spieval spolu s najmladším členom nášho zboru tak nádherne, že všetkých prítomných dojal k slzám. Takéto momenty sú chvíľami zjavenia, kedy sa znovu zrodí drobná čiastočka ľudskosti a nádeje v tom množstve každodenných rán osudu.

Na okraji notového hárka svojho Quartet A Minor napísal Beethoven slová „Neue Kraft fühlend“, čo v preklade znamená „Cítiť novú silu“. A presne takú silu možno cítiť v tých pacientoch. V takýchto chvíľach môžeme pochopiť význam piesne, ktorú spieval Dávid Bohu: „Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal, aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy.“ V tom momente cítime silu ľudského ducha, ktorú žiaden teror nikdy nezdolá.

Neurológ a spisovateľ Oliver Sacks (nie, nie je to môj príbuzný) spomína vo svojej knihe Musicophilia príbeh Cliva Wearinga, popredného odborníka na hudbu. Tento trpel ťažkou chorobou, ktorá postihla jeho mozog. Výsledkom jej zničujúceho pôsobenia boli akútne straty pamäte. Nebol schopný si spomenúť na veci, ktoré sa udiali len pred pár sekundami. Deborah Wearing opísala stav svojho manžela slovami: „Je to akoby každé jeho prebudenie bolo tým úplne prvým.“

Neschopný zapamätať si sled udalostí, Clive Wearing bol navždy uväznený v nekonečnej prítomnosti, ktorú s vecami minulými nespájalo vôbec nič. Jedného dňa ho jeho manželka našla, ako v ruke drží kúsok čokolády a neustále ju rozbaľuje a zase balí. Stále pri tom vravel: „Pozri, mám novú čokoládu.“ Na jeho správanie reagovala slovami: „Ale veď to je stále tá istá čokoláda.“ „Nie, pozri. Zmenila sa,“ odpovedal. Nemal žiadnu minulosť. Počas jednej z mála chvíľ, kedy bol sám sebou, povedal: „Nič nepočujem, nič nevidím, nič necítim. Akoby som bol mŕtvy.“

Dve veci mu pomáhali v jeho neradostnom stave. Prvou vecou bola láska k milovanej manželke. A druhou bola hudba. Aj napriek chorobe dokázal vynikajúco hrať na organ a viesť spevácky zbor. Niečo na tej hudbe musí byť, pýta sa Sacks, keď mu pri hraní a dirigovaní umožnila prekonať stratu pamäte. A hneď aj ponúka jednu z možných teórií – ak si „zapamätáme“ melódiu, tak si spomíname na každú jednu notu zvlášť, presne ako idú v poradí za sebou. Každá jednotlivá nota je vo vzťahu k celej skladbe.

Sacks cituje odborníka na filozofiu hudby Victora Zuckerkandla, ktorý povedal: „Počúvanie melódie je akoby sme ju počuli v minulosti, prítomnosti a budúcnosti a to úplne naraz. Každá melódia je dôkazom, že aj minulosť môže jestvovať bez spomínania a budúcnosť bez predvídania.“ Hudba je teda formou istej pociťovanej kontinuity, ktorá má schopnosť prelomiť aj tie najťažšie poruchy nášho vnímania času.

Viera sa skôr podobá hudbe než vede. Veda analyzuje, hudba spája. A podobne, ako hudba spája jednu notu s druhou, tak i viera spája jeden zážitok z druhým, jednu životnú skúsenosť s ďalšou. Je mostom medzi vekmi v melódii, ktorá znie od počiatku všetkého. Jej skladateľom a autorom predlohy je Boh. On si nás postupne volá, aby sme boli hlasmi v zbore; aby sme boli spevákmi Božej piesne. Viera nás učí počúvať tichú melódiu ukrytú v hluku okolitého sveta.

Hudba je signálom pre výstup vyššie. Hudobník a filozof Roger Scruton napísal, že je to „stretnutie s čistou látkou, ktorá je mimo sveta matérie, a podlieha len zákonom úplnej slobody.“ Cituje pri tom slová básnika Rainera Mariu Rilkeho: „Slová pomaličky smerujú k nevypovedateľnému. A hudba, vždy nová, z búšiacich kameňov buduje si v zbytočnom priestore svoj božský domov.“ História židovského ducha je napísaná v našich plesniach. Slová ostávajú rovnaké, ale každý vek a každá generácia potrebuje svoje vlastné melódie.

Naša generácia potrebuje nové piesne, aby sme aj mi mohli radostne spievať Bohu tak, ako naši predkovia v tom okamihu premeny, keď prekročili Červené more, aby vyšli na druhom brehu voľní a slobodní. Keď naša duša spieva, náš duch sa vznáša k nebu.