SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Ján Strasser ...ešte chvíľu ostať amatérom

(1946) – redaktor (časopis Mladá tvorba), dramaturg (Poetická scéna, Vojenský umelecký súbor, Štúdio S), šéfredaktor (Slovenské pohľady), redaktor (Domino Fórum), básnik, esejista, publicista, prekladateľ, textár.

 

Narodili ste sa rok po vojne v Košiciach. Ako prežili vaši rodičia vojnu?
Podľa mojich výpočtov ma rodičia počali v polovici mája 1945, zrejme v eufórii, že vojna sa skončila. Otec mal 39 rokov, matka 38. Ako vidieť, som typické prvé (a posledné) dieťa židovských rodičov, ktorí prežili vojnu. A prežili ju tak, ako tých pár percent slovenských Židov, ktorých nesplynovali Nemci (za výdatnej pomoci Slovákov) v Osvienčime. V roku 1942 ich pokrstil evanjelický farár v Lovinobani, otec mal tuším aj výnimku ako hospodársky dôležitý Žid, no po Povstaní to všetko bolo drek platné – tú strašnú zimu 1944-1945 prežili v bunkri pod vrchom Javor na strednom Slovensku aj vďaka dobrým ľuďom, ktorí im nosili jesť a neprezradili ich. Doma sa často spomínalo meno chatára Mižúra.

Rozprávali vám rodičia o tom, čo a ako prežili alebo vás chránili, ako mnoho iných rodičov pred zlom holocaustu?
To druhé. Vyrastal som v už spomínanej Lovinobani, čo bola v tom čase evanjelická dedina a my sme tam boli tuším jediná židovská rodina. Užil som si dosť toho detského, zdanlivo nevinného a neškodného, ale dušu zraňujúceho antisemitizmu. Otec bol od roku 1945 v strane, veril, že komunizmus potlačí antisemitizmus. Náboženstvo sa v našej rodine nepraktikovalo. O holokauste som nevedel o nič viac ako sa vedelo bežne. A ak sa rodičia rozprávali medzi sebou, alebo s ďalšími dospelými o minulosti, tak zväčša po nemecky, aby som nerozumel.

Bolo treba deťom o všetkom hovoriť a pripraviť ich na prípadné antisemitské situácie alebo útoky? Alebo je lepšie snažiť sa všetko zabudnúť a vymazať?
Neviem. Dnes je to už hypotetická otázka. Moji rodičia už nežijú a ja sám som už starý. Iná vec je na tom dôležitá: navždy ma už bude mrzieť, že ja sám som sa svojich rodičov nepýtal na minulosť. Bolo to zrejme tým, že sám som si dlho potláčal svoju židovskú identitu. Asi preto, že som sa intenzívne venoval literárnej tvorbe a nechcel som sa takto vydeľovať zo slovenského literárneho prostredia. Ale – to sa už opakujem – tiež mi to bolo drek platné.

Žili ste v Košiciach až do odchodu na vysokú školu do Bratislavy? Ako ste prežívali pubertu?
Chodil som do školy. Začal som fajčiť. Chodil som na zábavy (diskotéky ešte neboli). Začal som písať básne. Obľúbil som si operu. Prežíval som prvé silné priateľstvá a prvé osudové lásky. Zmaturoval som. Prijali ma na vysokú.

Štúdium ruštiny a slovenčiny prispelo k vysokej kultivovanosti a brilantnosti vášho jazyka. Nechceli ste pôvodne študovať niečo iné? Aké ste mali v roku 1964 predstavy a sny o sebe?
Nepreháňajte! Chcel som študovať slovenčinu ako odborný smer, ako štúdium jazyka a literatúry. Ale v tom roku to neotvárali, tak som šiel na učiteľský smer v kombinácii s ruštinou, keďže to bol jediný jazyk, ktorý som ovládal na úrovni prijímacích pohovorov. Predstavy a sny som mal jasné – čítať poéziu, písať poéziu, venovať sa literatúre, pokúsiť sa o publikovanie svojich básní, vydať básnickú zbierku.

Niekoľko desaťročí ste uznávaným esejistom, textárom, básnikom, prekladateľom. Získali ste mnoho oficiálnych ocenení, ale aj neoficiálne uznanie čitateľov a divákov. Keby ste si mohli vybrať: čomu z vašej tvorby by ste sa najradšej venovali (ak by ste sa od zajtra stali rentiérom)? Alebo by ste možno robili niečo úplne od veci...?
Budem sa opakovať, keď poviem, že sa odjakživa dobre cítim vo viacerých druhoch či žánroch literárnej tvorby. Sú básnici, pre ktorých je poézia ich posvätným poslaním, a ja im to neberiem, no mňa by to nudilo. Keby som sa nemusel živiť každodennou prácou, chcel by som prekladať poéziu. Ale po čase by som iste chcel robiť zas niečo iné. Napríklad písať texty piesní do muzikálov. A keby som bol naozaj rentiérom, a tá renta by bola dosť vysoká, aby ma to ani najmenej nepokúšalo zarábať písaním peniaze, písal by som pamäti...

Boli ste na rozhodovacích postoch (napr. dramaturg, šéfredaktor) aj v pozícii podriadeného (napr. redaktor). Keď si dnes posvietite naspäť, čo bolo lepšie? Alebo ľahšie znesiteľné...
Tak toto sa ma ešte nikto nespýtal. Post je vedľajší, záleží na robote, ktorú robíte. A na čase, v ktorom ju robíte. Nikdy nikde mi nebolo viac fajn, ako keď som mal dvadsať a bol som redaktorom literárneho časopisu Mladá tvorba. Ale fajn mi bolo aj v Slovenských pohľadoch, keď som mal štyridsať a čosi. A dnes v Domine, keď mám blízko k šesťdesiatke, je mi tiež fajn. Ale každé to „fajn“ je celkom iné...

Mnohokrát sme čítali vaše meno v súvislosti s politickými akciami, veľakrát ste sa angažovali vo veciach verej-ných, hlavne svojou tvorbou. Starší členovia židovskej komunity aj na základe svojich skúseností nemajú radi a obávajú sa angažovanosti vo veciach verejných, teda v politike.
Tento problém asi nevybavíme na piatich riadkoch. Od polovice osemdesiatych rokov sa usilujem vyjadrovať sa k veciam verejným, po novembri 1989 to robím sústavne. Bezprostredne po páde komunizmu sme si čosi sľúbili. Neklamať, nekradnúť, byť tolerantný, budovať demokraciu, občiansku spoločnosť. Ja viem, vo chvíli eufórie sa všeličo nasľubuje, nie som v tomto naivný, ale predsa len chcem trvať na tom, že elementárna ľudská slušnosť je základom kvalitného spoločenského života. Tak papuľujem, keď mám pocit, že to neplatí.

Ako jeden z prvých spisovateľov v Bratislave ste zvládli počítač. Čím to asi je, že nezávisle na veku, dokáže niektorý umelec “držať ruku na technickom tepe doby” a iný nie... Pritom o vás napísali, že “obhajujete nahé vnútro človeka, ktorý sa ocitá pod náporom prudko sa rozvíjajúcich informačných technológií”.
Pán šéfredaktor, a to vám kto povedal?! Počítač som zvládol v roku 1996, takže nie jeden z prvých, ale jeden z posledných! No osvojil som si ho (aj s internetom) dosť intenzívne a využívam všetko, čo mi ako technickému truľovi môže poskytnúť. A to, čo o mne napísali? Napísali všeličo, a je to každého dobré právo, ale to, čo citujete, je dosť veľká blbosť.

V deväťdesiatom roku ste raz pri debate s priateľmi vyslovili názor, že Slovensku by sa vtedy zišla osvietená monarchia a neboli ste sám...
Vážne? Nespomínam si. Ak, tak to bolo vtedy také módne klišé. Možno sa mi zdalo, že by bolo lepšie na Slovensku demokraciu zaviesť jednorázovým nariadením. Nedá sa to. Dnes radšej hovorím, že Mojžiš vedel, prečo po odchode z Egypta vodil Židov štyridsať rokov po púšti...

Vaša mama iste dobre varila. Zrejme preto ste aj známym labužníkom. Čím to, že všade v elektronických aj printových médiách každý a hocikto varí a doporučuje hocičo. Stala sa aj gastronómia obeťou masovosti v masmédiách?
Moja mama varila skvele. Bola to taká poľsko-maďarská kuchyňa – mama bola pôvodom Poľka (narodila sa – paradoxne – v Osvienčime), otec Maďar. Ešte dnes, keď si spomeniem na jej kurací perkelt... alebo rezne... alebo jablčník... Gastronómia v médiách ma nezaujíma.

Literárny kritik Peter Zajac v jednom zo svojich textov vysoko ocenil vašu profesionalitu. R.W. Emerson tvrdil, že každý umelec bol spočiatku amatér. Ste dnes v niečom amatér?
Slovo „amatér“ znamená vo francúzštine „milovník“. Rusi na to majú slovo „ľubíteľ“. Dúfam, že mi osud dožičí ešte chvíľu ostať amatérom.

Už G. B. Shaw sa rozčuľoval, že schopný autor tvorí a neschopný poučuje. Na Slovensku každý každého a stále poučuje, najintenzívnejšie novinári namiesto hľadania a predkladania faktov. Od roku 1997 ste novinárom v Domine Fórum...
Som. A čo je otázka?

Neotrávili sme vás našimi otázkami?
Naopak, bolo mi potešením.

Zhováral sa
Michael Szatmary

by Michael Szatmary l Aug 4, 2003 1:42 AM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or