SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Židovská otázka a druhá vlna deportácií

Židovská otázka a druhá vlna deportácií

Slovensko si v tichosti pripomenulo smutný dátum, ktorý znamenal pre Židov začiatok konca. Ponúkame vám exluzívny rozhovor s historičkou SAV Katarínou Hradskou o riešení židovskej otázky po vypuknutí SNP a druhej vlny deportácií.

 

Prvá vlna deportácií Židov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska sa uskutočnila od marca do októbra 1942.
V tom čase s vedomím a súhlasom časti slovenskej vlády deportovali zo Slovenska 57 752 občanov židovského vyznania. Do Poľska vypravili 57 transportov - z nich 38 s 39006 osobami do Lublinského dištriktu a 19 transportov s 18 746 ľuďmi do Osvienčimu. Koncentračné tábory z celkového počtu prežilo niekoľko sto osôb.

 

S ktorých historických faktov by sme mali v našej ďalšej diskusii vychádzať?
1. Slovensko nebolo počas deportácií židov okupované nemeckými vojenskými jednotkami, bolo satelitným štátom Nemecka, ktoré garantovalo jeho všestranný vývoj.


2. Deportácie sa uskutočnili bez nemeckého nátlaku a vlastnými mocensko-represívnymi prostriedkami, teda prostredníctvom príslušníkov Hlinkových gárd;


3. Slovenská vláda sa Nemecku zaviazala, že za každého deportovaného žida zaplatí 500 ríšskych mariek ako tzv. osídľovací poplatok.

Všetky tri skutočnosti sú v histórii holokaustu európskych židov ojedinelými., pritom deportácie zastavili na jeseň 1942.
Rozhodne sa tak nestalo na základe vládneho nariadenia či ústavného zákona, ani ako prejav dobrej vôle zodpovedných. Deportácie nezastavil ani skorumpovaný D. Wisliceny, nemecký poradca pre riešenie židovskej otázky, s ktorým Ústredňa židov, resp. Pracovná skupina udržiavala kontakty v nádeji, že splní svoje sľuby o za-stavení deportovania, pravda, po tom, čo zo Švajčiarska prídu peniaze určené na jeho podplácanie.

 

Nezabudnime na úsilie Pracovnej skupiny a najmä G. Fleischmannovej o záchranu pred deportáciami a na súhru medzinárodných okolností, resp. situáciu na fronte, ktorá bola predzvesťou vojenskej porážky Nemecka a ktorá prinútila slovenskú vládu uvažovať inak a ďalšie deportácie aspoň na určitý čas zastaviť. Na verejnosť však už predtým prenikli správy o tom, že židia neodchádzali do Poľska pracovať, ako hlásala ľudácka propaganda, ale na smrť, do plynových komôr.

 

historička Katarína Hradská

 

Pramene vo všeobecnosti uvádzajú, že v Bratislave v tom čase nikto netušil, že deportovaných Židov vraždia v plynových komorách.
Gisela Fleischmannová už 27. júla 1942 v liste adresovanom Arturovi Silbescheinovi, predsedovi židovskej záchrannej organizácie v Ženeve, písala, že od 25. marca 1942 opustilo krajinu 60 transportov a v každom z nich bolo 1000 židov, že smerovali do Generálneho gubernátu a čiastočne do ríše... práceschopní muži a ženy boli nasadení na ťažké práce a o tých ostatných niet žiadnej správy.

 

Aj keď obsah Fleischmannovej listu nie je z historického hľadiska celkom presný, je to prvá správa o tragickom konci slovenských židov. Fleischmannová sa neobmedzila vo svojej ďalšej činnosti len na túto správu, o ktorej sa nazdávam, že v ďalšom slede udalostí zohrala podstatnú úlohu. Neúnavne žiadala medzinárodné záchranné organizácie o pomoc pri záchrane nielen slovenských, ale po roku 1944 aj zvyšku európskych židov.

Mnohí tvrdia, že Židia, ktorí sa v prvej vlne deportácií zo Slovenska šťastnou náhodou vyhli svojmu osudu, žili a pohybovali sa slobodne, dokonca pracovali, lebo nebezpečenstvo deportácie pominulo.
Bolo by to zjednodušené a neprijateľné tvrdenie. Pokusy zorganizovať deportácie ani v roku 1943 neustávali. Odohrávali sa však v iných podmienkach a mali inú podobu. Nariadenia zo zasadaní vlády alebo jednotlivých ministerstiev, najmä ministerstva vnútra a jeho 14. oddelenia boli znamením, že idea deportovať zvyšok slovenských židov nezanikla.

 

Fleischmannová v liste z 5. marca 1943 Salymu Mayerovi píše, že Wisliceny navštívil toho, kto je za stopercentné riešenie židovskej otázky, a myslí tým nielen V. Tuku, ale aj A. Macha, ktorému naznačil, že „Poľsko nemá nijaký zmysel, ale tých, ktorí tu zostali, prinajmenšom tá časť, ktorí sú hospodársky postrádateľní, treba zaradiť do pracovných táborov a týmto spôsobom ich začleniť do totálneho zaradenia“. V tom čase Mach patril medzi stúpencov ďalšieho deportovania židov. V návrhu na etapovité riešenie židovskej otázky uvádza: „Na jednej strane mi je známe a je daným skutkom, že rozhodujúce hospodárske kruhy štátu sa stavajú rozhodne proti tomu, aby sa už teraz prikročilo k ďalšiemu odsunu za hranice Slovenska.

 

Na druhej strane politické kruhy nekompromisne stavajú na bezodkladnom dokončení riešenia židovskej otázky... Preto navrhujem, aby vysťahovanie židov bolo pripravené postupným a úplným izolovaním židov ich koncentráciou v pracovných táboroch a strediskách.“ Vari najznámejší je (nedatovaný) návrh mini-sterstva vnútra, v ktorom sa navrhuje zostaviť štyri transporty židov, spolu 4000 ľudí a v dňoch 18.- 22. apríla 1943 ich deportovať zo Slovenska. Aj napriek takto koncipovanému úmyslu sa deportácie nekonali, a to ani po rokovaní vládneho kabinetu, ktorý určil, že jednotlivé ministerstvá majú preskúmať vydané výmery a tým židom, ktorí nie sú hospodársky dôležití, treba ich s okamžitou platnosťou zrušiť. V pracovnom pomere mali zostať len skutočne nenahraditeľní. Nepokrstení a z hospodárskeho života vylúčení židia mali byť deportovaní.

 


 

Nebezpečenstvo a hrozbu ďalších deportácií si zrejme uvedomovali aj členovia Pracovnej skupiny.
Fleischmannová bola prostredníctvom široko rozvetvenej skupiny poslov, agentov a iných pomocníkov tak dobre informovaná, že v nijakom prípade nemohla „ignorovať“ ani tú najnenápadnejšiu informáciu písanú aj medzi riadkami o situácii v Poľsku, kam prichádzali nové a nové transporty, ale aj na Slovensku, kde sa k ďalším deportáciám schyľovalo. Bola odkázaná aj na kusé správy od Wislicenyho, ktorý ju stále živil nádejou na zastavenie alebo aspoň spomalenie deportácií.

 

Zároveň bola odkázaná na pomoc záchranných organizácií. Realizovať ju bolo čím ďalej náročnejšie. „Sme strašne zúfalí“ – písala 24. marca 1943 Salymu Mayerovi, „že všetky naše snahy, v ktorých naďalej pokračujeme, zostali bez výsledku, t. j. že musíme rátať s hroznou skutočnosťou, že všetci tamojší ľudia (židia v Generálnom gubernáte – K. H.) sú vydaní napospas úplnému zničeniu...“ Svojou nádejou a vierou v zmenu situácie Fleischmannová nakazila aj svojich spolupracovníkov. V polovici apríla očakávala stretnutie s Wislicenym, ten „nám oznámi svoje želania, ktoré istotne nebudú malé.“ Fleischmannová ho ešte stále pokladala za spoľahlivého partnera, v rukách ktorého je osud zvyšku slovenských židov.

Ale usudzovalo sa, že nebezpečenstvo obnovenia deportácií vzhľadom na prípravy je reálne?
Svätá stolica prostredníctvom svojho nuncia opätovne kritizovala V. Tuku za jeho protižidovskú politiku. Demarš, ktorý mu adresovali, Tuka spôsobom jemu vlastným ignoroval s tým, že „nebezpečný židovský živel pôjde do Ukrajiny“ a aby naplnil svoje slová, hodlal urý-chlene vyviezť 5000 židov „do ich nových domovov na východe.“  V čase, keď slovenská vláda pripravovala protižidovské opatrenia, Nemci sa usilovali maskovať svoj vplyv na urýchlenie deportácií zo slovenského štátu.

 

Vyhlasovali, že nemajú záujem zasahovať do konečného riešenia a chceli, aby sa Slovensko rozhodlo samo. Ich tlak na znovuobnovenie deportácií bol však zreteľný. „V každom prípade by sa malo (Slovensko – K. H. ) usilovať, aby sa presnejšie vykonávali zákonné ustanovenia slovenskej vlády proti židom, aby sa preskúmali udelené výnimky a aby sa židia vo zvýšenej miere sústredili v primerane vedených a strážených pracovných táboroch“. Napriek konkrétnym snahám a protižidovským opatreniam pokus o obnovenie deportácií v roku 1943 nevyšiel.

 

Ústredňa židov, resp. jej jednotlivé oddelenia, však nepoľavili vo svojej činnosti v prospech židov, ktorí zostali na Slovensku, a myslím tým predovšetkým židov v pracovných táboroch. Fleischmannová vo svojej korešpodencii so švajčiarskymi predstaviteľmi záchranných organizácií s trpkosťou konštatovala, že situácia v Poľsku je aj podľa Wislicenyho katastrofálna a nejestvuje prakticky žiadna nádej.

 


 

Nemecký tlak na riešenie židovskej otázky viditeľne zosilnel na prelome rokov 1943/1944 a predovšetkým po obsadení Maďarska nemeckými vojskami.
Keď sa moci ujalo radikálne profašisticky orientované krídlo, zostrili sa v Maďarsku protižidovské opatrenia, čo vyvolalo obavy aj na Slovensku. Akousi hrozbou obnovenia deportácií bol prísľub prezidenta J. Tisu v rámci jeho stretnutia s Hitlerovým emisárom E. Veesenmayerom ešte v decembri 1943, že do apríla roku 1944 sa deportácie zo Slovenska obnovia. Ani po tom, čo slovenská vláda rozhodla o revidovaní pracovných povolení, čím poverila Ústredný hospodársky úrad, ktorý sa nevyhol kritike za to, že revízie sa týkali aj hospodársky dôležitých židov, sa nemecké stanovisko k riešeniu židovskej otázky nezmenilo.

 

V Berlíne neboli spokojní s postupom, akým sa riešenie židovskej otázky na Slovensku organizovalo, resp. neorganizovalo. Zahraničný úrad v Berlíne a novovymenovaný nemecký vyslanec v Budapešti Veesenmayer žiadali „koordinovaný postup pri riešení židovskej otázky“ v Maďarsku i na Slovensku. (Veesenmayer mal na príkaz Berlína celú akciu koordinovať s nemeckým vyslancom na Slovensku H. E. Ludinom.). Po Veesenmayerovej kritike, že deportáciám sa na Slovensku – ako štátu s Nemeckom spojeným - darí s úspechom vyhnúť, nemecký vyslanec Ludin poslal do Berlína rozsiahlu správu o situácii na Slovensku a o aktuálnom stave riešenia židovskej otázky, pričom kritizoval nedôslednosť úradov pri uplatňovaní protižidovských opatrení. Istú záchranu videl – v záujme prekonania pasívnej rezistencie slovenských úradov - v skorom návrate Wislicenyho na Slovensko, ktorý by figuroval ako koordinátor celého problému.

 

Požiadavka bola prakticky nerealizovateľná. Wisliceny v tom čase pôsobil v Eichmannovom komande v Budapešti a na Slovensko sa viac nevrátil. Ako sa ukázalo, od jeho eventuálneho príchodu by vôbec nezáležalo, akým smerom by sa situácia vyvíjala a najmä akým tempom by sa prikročilo ku konečnému riešeniu, teda k deportáciám.

Po obsadení Slovenska v auguste 1944 nemeckými jednotkami sa medzi Židmi v pracovných táboroch vystupňoval strach, že Nemci obsadia aj tábory a ich deportujú do Poľska.
Židia využili paniku a chaos, ktoré po vypuknutí povstania zavládli v pracovných táboroch a hromadne dezertovali. Tábory tak načas prestali plniť svoju funkciu. Strach z budúcnosti umocnil aj fakt, že z Nemecka prišiel (okrem J. Witisku, nového veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby) aj Eichmannov blízky spolupracovník Alois Brunner, ktorý mal bohaté skúseno-sti s deportovaním židov z Grécka i Francúzska, a ktorého dosadili do tábora v Seredi, odkiaľ organizoval deportovanie zvyšku slovenských židov do koncentrákov.

 

Brunner na poverenie RSHA v Berlíne prevzal židovské záležitosti a pristúpil k radikálnemu riešeniu. Dovtedy sa nemecká účasť na deportáciách uskutočňovala na úrovni diplomatického ovplyvňovania a politického tlaku na slovenské vládne miesta. Jeho príchod do Serede prakticky znamenal začiatok druhej vlny deportácií.

 


Fleischmannová na blížiace sa nebezpečenstvo už 24. septembra 1944 upozornila švajčiarske záchranné organizácie.
V jednom z listov napísala: „V celej krajine zhromažďujú členov rodiny do táborov a umiestňujú ich do ubikácií, pričom trojnásobne prekračujú ich kapacitu. Včera prišiel od Nemcov pokyn, že aj z hlavného mesta majú byť naši ľudia sústredení do táborov...“ Razia na bratislavských židov, o ktorej sa zmienila, sa uskutočnila v noci z 28. na 29. septembra 1944. Celá akcia bola vopred dohodnutá.

 

Už 8. septembra 1944 náčelník nemeckej bezpečnostnej polície J. Witiska rokoval so Štefanom Tisom o protižidovcských opatreniach. V sprievode nemeckého policajného komisára F. Goltza pár dní pred akciou (23. septembra 1944) navštívil ministra obrany Š. Haššíka a intervenoval za takýto krok. Výsledkom stretnutia bolo, že židia na výzvu židovskej rady dobrovoľne odídu do Serede, čomu bude predchádzať, ako prisľúbil minister Haššík, ostrý postup voči židom žijúcim v Bratislave. V zmienenú noc členovia nemeckej FS a Hlinkových gárd zaistili takmer 1600 židov.


O šiestej ráno ich hnali na železničnú stanicu na predmestí Bratislavy, kde ich po siedmich hodinách čakania natlačili do vagónov a deportovali do Serede. Tam ich už očakával veliteľ tábora Brunner. Transporty zo Serede sa začali koncom septembra 1944 a postihli okolo 12 000 osôb.

 

Čo sa dialo ďalej po reorganizácii vlády Slovenskej republiky?
Po reorganizácii vládneho kabinetu sa novovymenovaný predseda vlády Št. Tiso stretol s nemeckým vyslancom Ludinom, aby ho oboznámil so stanoviskom slovenskej vlády, ktorá si napriek nepriateľskému postoju k židom neželala ďalšie transporty. Ľudáci mali v pláne židov koncentrovať do pracovných táborov na Slovensku, kde mali pod prísnym dozorom pracovať pre potreby štátu. Nemci však túto koncepciu tvrdo odmietali. Čoraz viac sa presviedčali, že v slovenských vládnych predstaviteľoch už nemajú takých spoľahlivých partnerov, ako si predstavovali.

 

Preto ju začali ignorovať a prakticky bez jej vedomia začali organizovať deportovanie židov. Svoju nespokojnosť s liknavosťou slovenskej vlády pri riešení židovskej otázky vyjadril najvyšším štátnym predstaviteľom H. Himmler, ktorý začiatkom októbra 1944 neočakávane navštívil Bratislavu. Nakrátko sa stretol s prezidentom i predsedom vlády. Himmler kategoricky požadoval bezpodmienečné obnovenie deportácií. Prezident síce žiadal, aby z nich boli vyňatí židia zo zmiešaných manželstiev a včas pokrstení, avšak Himmler jeho požiadavku neakceptoval. Dôvodil, že židia boli spolu-tvorcami povstania a keby ich nekoncentrovali, vystavili by ich aktu pomsty zo strany ostatného obyvateľstva, čo by vyvolalo nepokoje v krajine. Vrcholne cynicky vyznela jeho poznámka, že evakuácia je preto v záujme samotných židov.

 

 

Slovensko oslávilo šesťdesiate ôsme výročie Slovenského národného povstania. Čo by ste k tomu, pani doktorka, dodali?

Uplynulé obdobie zvykli hovoriť o medzinárodnej účasti v bojoch počas SNP. Spomínali sa hrdinské postoje a aktívna účasť medzinárodných síl, ktoré boli súčasťou veľkej medzinárodnej solidarity. Áno, účasť a neraz aj osobné hrdinstvo Čechov, Rusov, Srbov, Francúzov, Poliakov i Maďarov dodnes vzbudzujú úctu. Ale desaťročia sa nesmelo hovoriť o židoch, o ich účasti na rezistencii obyvateľstva v povstaní, o ich občianskom a ľudskom postoji k nenávidenému režimu.

 

Keď som listovala tlačou posledného dvadsaťročia, dočítala som sa, citujúc nemenovaného historika, že účasť židov na povstaní bola mikroskopická. Pripúšťam, rovnako ako autor článku o zabudnutých bojovníkoch povstania, že neznámy historik mal v istom zmysle pravdu. Veď v tom čase aj počet židov žijúcich na Slovensku bol mikroskopický, podstatná časť z nich totiž preletela komínmi Osvienčimu. Antifašisti židovského pôvodu sa nezmazateľne zapísali do dejín najväčšieho odporu voči fašizmu.

 

Zúčastnili sa všetkých foriem legálnej aj nelegálnej odbojovej činnosti, a to nielen v auguste a nasledujúcich mesiacoch roku 1944, ale aj v skoršom období. Zväčša sa vyzdvihujú tí, ktorí sa priamo zúčastnili bojov, takisto sa väčšinou spomínajú členovia partizánskej brigády z nováckeho tábora. V povojnovej správe o účasti zaistencov koncentračného tábora v Novákoch zo 6. júla 1945, ktorú vypracovali J. Svitek, J. Spitzer a A. Bachnár.



Michael Szatmary, Zuzana Szatmáry l Mar 15, 2013 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
2 reakcie pre „Židovská otázka a druhá vlna deportácií“

Robert napísal(a):

Mar 25, 2013 19:28

ak by bol niekto ako Hitler Izraelec, tak palestinci, libanonci by dnes vsetci do jedneho vyseli na kandelabroch, tak neporovnavajte izraelskych vojakov s jednotkami ss . Izraelci su dost krehkí a citia akusi vinu, Hitler necitil nic take.

Robert napísal(a):

Mar 25, 2013 19:10

Adolf Hitler t.j. velkost ktora nepozna hranice /moralne, ludske, akekolvek / Zidia sa vzdy budu bát titánov - obrov / vid. David radsej zabil Goliasa / lebo Titáni su najkrutejsí, najnemilosrdnejsi a najvacsi bojovnici na bozej sachovnici / vid. jednotky SS /

Stranka 1 z 1
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo