SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Vyšla kniha spomienok z holokaustu

Vyšla kniha spomienok z holokaustu

Výpovede ľudí z obdobia holokaustu dokumentuje kniha Boli sme len čísla. Sú to zážitky z nacistických čias, keď človek neznamenal nič a bol len číslom.

 

"Pre mňa holokaust vždy znamenal len otázku smrti alebo prežitia. Až neskôr, keď som začal navštevovať Izrael a hlbšie sa ním zaoberať, som pochopil, že aj na ceste smrti existujú osudy. Až po plynovú komoru existuje osud každého jedného zvlášť," píše v úvode Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry, ktoré knihu vydalo.


Kniha je potvrdením, že holokaust patrí do histórie, s ktorou sú spätí skutoční ľudia, živí aj mŕtvi. Knihu napísala Oľga Pohanková. Ako autorka a režisérka nežidovského pôvodu tvorila v Izraeli aj inde s pamätníkmi koncentračného pekla televízne dokumenty (1996-2004) o ľudských osudoch v cykloch Nezabudli sme a Slovensko naše. Bola to dovtedy malo prebádaná problematika obetí neľudskej doby – koncentrákov, get, pracovných táborov aj masových hrobov.


Ich výpovede spracovala do literárnej podoby. Okrem preživších koncentračné tábory je tiež o ľuďoch, ktorí v rôznych skrýšach boli denne v ohrození života. Keď ponížení v bezradnosti a beznádeji žili v nekonečnom strachu o seba a svoje rodiny. Po vojne mnohí z týchto ľudí bez domova začali nový život v nevybudovanej krajine a na neúrodnej pôde v Izraeli. Vyše 180-stranovú knihu doplňujú fotografie a poézia niektorých z nich.


"Počas tri a pol roka nám v každej minúte hrozila smrť. Každý deň v Osvienčime bol strašne dlhý, hnusný, špinavý, plný strachu. Ráno o štvrtej nás vyháňali, bili palicou po hlave a kde sa dalo. Boli tam dievčatá také choré a slabé, že ich na nástup privážali na fúrikoch," spomína Edita Grosmanová, ktorej sestra Lea tam zahynula. Pavol Šelach sa ako dieťa každé ráno bál, že si nebude pamätať vytetované číslo na nástupe. Vtedy nepoznal čísla, nieto ešte po nemecky.


"Začiatkom 40. rokov v Bratislave zvučali sirény a všetci išli do úkrytov. No my sme tam nemohli ísť, lebo sme boli židia. Mali sme pocit, že celý svet na nás zabudol. My sme mali všetko zakázané," konštatuje Chava Eva Šelachová. Erika Spirová–Tellemannová sa tešila, že ide do novej práce, čo bolo na predvolaní. Po transporte z Popradu do Auschwitzu nemohla uveriť, že je v reálnom svete.

 


 

Nakoniec za vyše tri roky bola v siedmich táboroch. Lívia Teplá zažila niekoľkodňovú cestu do koncentračného tábora vo vagóne bez jedla a vody i dlhý pochod snehom v drevených topánkach rôznej veľkosti. I po dlhých rokoch spomína: "Osvienčim ma sprevádza vo dne v noci. V noci často kričím a plačem, často sa dusím v plynovej komore. Cez deň vidím moje číslo, ktoré mi pripomína malý detail toho, čo som prežila."


Magdaléna Robinsonová videla, ako jej Nemci zastrelili matku a prežila tri koncentračné tábory (Auschwitz, Buchenwald, Bergen-Belsen) zdôvodňuje, prečo sa potom polstoročie venovala umeleckej fotografii: "Bola som hladná po kráse života, pretože som zažila peklo života."


Čitateľ sa dozvie, že Laco Grosman sa podpísal pod Oskarom ocenený film Obchod na korze (1966), bol uznávaný spisovateľ a veľký priateľ ďalšieho literáta Arnošta Lustiga. Dávid Sigmund Steiner musel v rodnej Bratislave a okolí žiť v ilegalite.

 

Martin Spitzer, ktorý počas holokaustu a vojny prišiel o 50 príbuzných, prezrádza svoj útek z Tvrdošína do Švajčiarska, ukrytý vo vlaku v diere medzi drevom, kde bol asi deväť dní v chlade a daždi. Keď po vojne prišiel domov, bývali v ňom iní ľudia, preto odišiel do USA, neskôr do Izraela a Austrálie, kde sa usadil (1954).


by Papara_Jew l Feb 8, 2016 12:00 AM l Print l
Related articles
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or