SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

V tieni z hory mŕtvych

V tieni z hory mŕtvych

Je správne pripomínať obete holokaustu, ale nemalo by sa pritom zabúdať na tých, ktorí Židov násilím nahnali do vagónov. O nich sa však akosi nehovorí.

 

V piatok som bol (prvý a asi aj posledný... raz) v Osvienčime. V minulosti som sa neraz rozprával s ľuďmi, ktorí zažili a prežili koncentračné tábory, čítal som vedecké práce i spomienkové knihy s touto tematikou, o holokauste som prednášal a písal odborné štúdie, ale osobne som koncentrák nenavštívil. Kedysi som sa totiž rozhodol, že dobrovoľne do žiadneho tábora nevstúpim a doteraz som svoj súkromný záväzok dodržiaval.

 

Opäť sa raz potvrdila známa pravda, že človek nikdy nemá hovoriť nikdy. Sedemdesiate výročie prvého transportu Židov zo Slovenska prinieslo množstvo spomienkových podujatí. Nechýbali obligátne novinové články či televízne reportáže, ale smutné jubileum inšpirovalo aj niekoľko netradičných, no tým zaujímavejších akcií.

Vlak do Osvienčimu
Nepochybne možno do tejto kategórie zaradiť vlak, ktorý smeroval z Popradu do Osvienčimu. Medzi pasažiermi boli vládni predstavitelia, cirkevní hodnostári, niekoľko preživších, ktorí sa podelili s prítomnými o svoje spomienky. Potešilo, že nechýbala ani početná skupina študentov. Veľmi som váhal, kým som prekonal svoje zábrany a dospel k rozhodnutiu, že sa stanem súčasťou tejto pestrej zmesi pasažierov. V nemalej miere k tomu prispela manželka Eva. Dlhší čas zbierala odvahu navštíviť miesto, kde našli smrť viacerí príbuzní. Nikdy ich nevidela, pretože zomreli prv, než sa narodila. Z početnej rodiny prežila len matka, ktorá pri oslobodení vážila necelých 40 kilogramov, a jej najmladší brat...


Ľutujem, že som porušil svoj dávny záväzok, ale neľutujem, že som tam išiel. Osvienčim (a ešte väčšmi Birkenau) potvrdili, že lepšie je raz vidieť, než dvakrát počuť. Ako zaujímavý a užitočný sa napokon ukázal aj dlhý pobyt vo vlaku. Umožnil rozhovory so spolucestujúcimi, najmä však vytvoril rámec pre úvahy, na ktoré doma nie je vždy dostatok času, inšpirácie (a niekedy ani vôle). Uvedomil som si, že pri smutných výročiach holokaustu (a nemusia to byť práve tie okrúhle) sa médiá sústreďujú takmer výlučne na obete. Prevládajú čísla o počte deportovaných a zavraždených, ktoré občas „na oživenie“ spestrujú príbehy zo života preživších alebo čriepky osudov zavraždených.

Doteraz sa mi to zdalo správne a logické, no vo vlaku sa mi čoraz nástojčivejšie vnucovala otázka, či takýto prístup vyplýva z prirodzenej pohodlnosti novinárov (a celej našej spoločn osti), alebo má hlbšie korene. Obete sa patrí pripomínať, ale zároveň som si uvedomil, že symbolická hora mŕtvych vytvára tieň, ktorý (vedome alebo nevedome) zatieňuje nepríjemnú skutočnosť, že holokaust na Slovensku (rovnako ako všade inde) neprebehol vo vzduchoprázdne, ale realizovali ho (aspoň v roku 1942) príslušníci slovenskej spoločnosti pred očami svojich spoluobčanov. Nie náhodou historik Raul Hilberg nazval svoju knihu Páchatelia, obete, diváci. Potešujúce je, že v našich podmienkach sa patrí rozšíriť ju o pomerne početnú skupinu pomocníkov obetí.

 

 

Sedem paragrafov
Možno sa mýlim, ale mám pocit, akoby slovenská spoločnosť dodnes vedome uhýbala pred otázkou o zodpovednosti za túto kapitolu našej minulosti. Každý vie, že Židia nenastupovali do vagónov sami a dobrovoľne, málokto však hovorí o tom, že ich tam násilím nahnali konkrétni spoluobčania. Ešte predtým iní navrhli, odhlasovali a zaviedli do praxe arizáciu židovských majetkov, povinnosť nosiť žltú hviezdu a ďalšie represálie. Ani 270 paragrafov zákona 198/1941 (známejšieho ako židovský kódex) neuzrelo svetlo sveta samo od seba.

 

Podľa mňa ešte väčšiu výpovednú hodnotu o charaktere vtedajšieho režimu má ústavný zákon 68/1942 o vysťahovaní Židov, ktorým poslanci slovenského snemu 15. mája 1942 schválili už prebiehajúce deportácie. Hlasovali zaň takmer všetci prítomní poslanci a podpísali ho špičky režimu vrátane prezidenta Tisa, predsedu snemu Sokola a premiéra Tuku. Krátkych sedem paragrafov legitimizovalo deportácie (a smrti) desaťtisícov.

Prvý obsahuje jedinú vetu: „Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky“, druhý definuje výnimky, tretí hovorí, že „Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili“, strácajú občianstvo a ich majetok prepadá v prospech štátu... Reprezentanti štátu a cirkví sa za postoje svojich inštitúcií počas holokaustu už ospravedlnili. Teraz sa k nim (uvidíme, či úprimne) pridala Matica slovenská. Napriek tomu stále čosi chýba. Postupne sa kompletizuje zoznam obetí, pokračuje oceňovanie Spravodlivých medzi národmi.

 

Pre budúcnosť Slovenska je však možno rovnako dôležitý zoznam (spolu)zodpovedných. Nie pre ich potrestanie, veď väčšina aktérov už umrela, ale preto, že bez neho vyrovnanie sa s minulosťou bude neúplné a alibistické.

 

(autor je etnológ a predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave)


Peter Salner l Apr 5, 2012 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
3 reakcie pre „V tieni z hory mŕtvych“

Michael Szatmary napísal(a):

Apr 6, 2012 01:36

uz to ide, nebola to chyba na nasej stranke. facebook mal problem.

Helena Sedlarova napísal(a):

Apr 5, 2012 14:29

zdieľať sa dá okopírovaním adresy priamo z Delet-u..
výborný článok!

Hoffmannová napísal(a):

Apr 5, 2012 13:38

Dobrý den, moc ráda bych tento velmi důležtý článek sdílela, bohužel to nelze. To je škoda. Ať si ho přečte co nejvíce lidí, co myslíte.

Stranka 1 z 1
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo