SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Topánky

Topánky

Teta Frida nebola schopná držať krok s ostatnými, pretože ju veľmi tlačili nové topánky. Napriek tomu, že boli ušité na mieru.

 

Čo už, ploché nohy a vybočený palec nebolo ľahké vtesnať do vopred nalinkovaných strihov...I keď, treba povedať, topánky boli z kvalitne vypracovanej usne. A šil ich známy obuvník. Ani na poctivej hrubej podrážke nešetril a dušoval sa, že veru aj dobrých desať rokov vydržia. Teda zvršky. Pretože podbíjať občas bude treba. Niet topánok bez podbíjania. Ale nech ich  potom  teta Frida prinesie, nebude veru banovať! „No,“ teta Frida na to, „o desať rokov budem mať práve sedemdesiat a, ak sa toho dožijem, opäť si dám u vás ušiť pár topánok.“

 

„To by tak bolo,“ pomyslel si obuvník, „keby si každý dával šiť obuv iba raz za desať rokov!“ Možno to vyslovil aj nahlas... ale teta sa mu predsa nemohla úprimne priznať, že ani doposiaľ sa jej na nové topánky častejšie  neušlo. Nemohla sa priznať, že sa za to hanbí, no a majster by jej aj tak neuveril.  Keď priniesla domov čierne šnurovacie topánky s vysokou sárou, deti jej k nim zaželali veľa šťastia, no a Jožko, jej najmilší syn, ktorý ju novým párom topánok prekvapil z prvej výplaty, ten Jožko ju vtedy objal, pobozkal a povedal: „ Kým budem žiť, mama, nebudete trpieť núdzou!“

 

Teta Frida si vzdychla. Uplynuli už tri mesiace, čo od Jožka nedostala ani riadka. Ľudia vravia, že vo vojnových časoch ani pošta nechodí pravidelne. Vraveli, a ona tomu chcela veriť. Veď potom dozaista prídu naraz zo štyri listy, raz to tak už bolo,  poukladá ich pekne vedľa seba a to, čo v jednom chýba, si domyslí z druhého, vysvetlí sa všetko, ešte aj to, čo  by Jožo  pred ňou najradšej zatajil.

 

Postála chvíľočku, pretože ju prudko zabolel  palec na nohe. Ako by jej ho niekto prebodol  ostrou  dýkou. Pokrčila prsty, aby sa jej trochu uľavilo. A opäť sa náhlila za ostatnými.  Jolana ju pred cestou varovala: „Mama, neberte si tie nové topánky! Zabaľte ich spolu s ostatnými vecami. Na cestu si obujte tie staré. Dobre si to rozmyslite! Dajte na mňa!“  Ale teta Frida si to nerozmyslela, na Jolanu nedala, pretože sa z nových čiernych topánok tešila ako malé dieťa. Vyhovorila sa,  že do starých by jej zatekala voda, ba aj blato, ktorého je na aprílových cestách až-až.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nebola to pravda, veď si staré topánky dala zreparovať včas. No myslela si, že sa nepatrí prísť do cudzieho  mesta

v starých okopaných topánkach, prišelca si veru všade náležite vezmú na mušku! Ako tak kráčala, kládla krok za krokom, ľutovala, že neposlúchla dobre mienenú radu. Topánka ju bolestivo omínala už aj na päte. Bola trochu tvrdá, veľmi ťažko sa poddávala. Alebo jej jednoducho opuchli nohy.

 

„Tlačia ma práve tak, ako tie, čo som dostala do daru od pani doktorovej.  Už je to vari tridsaťpäť rokov...“ No na tú dávnu bolesť sa teta Frida pamätala veľmi živo. Najprv ju tlačili iba pri palci, akoby sa tam bol zahniezdil dáky zatúlaný orech, a preto si, kým sedela, uvoľnila aspoň pätu, aby to čakanie bolo znesiteľnejšie. Po tom, čo si Žigo na ňu spomenul a vyzval ju do tanca, nebola už veru schopná opäť sa obuť. Dobre sa na tom obaja nasmiali, Žigo objednal fľašu vína  a v ten večer už nepožiadal o tanec žiadnu inú. Nech odpočíva v pokoji! Teda Žigo. Ale aj pani doktorová. Bola to dobrá žena, nemohla predsa zato, že nosila o číslo menšie topánky ako jej slúžka!

 

„Všetky paničky majú malé nôžky,“ dospela k definitívnemu záveru teta Frida, keď sa zohla,  aby si uvoľnila čiernu šnúrku. Aby zmiernila bolesť v  puchnúcom lýtku. „Veď ja som ešte nikdy nemala na sebe nové topánky...no, mala...za devätnásť korún, od Baťu, raz som mala  aj za dvadsaťdeväť, ale také ozajstné, šité na mieru, také ako tieto, ešte nikdy,“ preblesklo jej hlavou vo chvíľke úľavy.

 

Teta Frida sa rozbehla, aby nezaostávala za ostatnými, no aj tí, čo kráčali za ňou, ju pobádali, vraj, stará mati, nešmatlajte! Ale veď ona nešmatlala! Nemala to v povahe! Denne vstávala o štvrtej, pretože vtedy prichádzal sedliak s čerstvým tovarom.  A ona veru svojich zákazníkov nikdy neoklamala! Iba jeden jediný raz sa stalo, že jej korenárka z rohu ulice vyhodila na oči, že sliepka, ktorú od nej kúpila, bola tvrdá a musela ju tri hodiny variť. Ale vtedy oklamali aj ju. Stalo sa, nuž čo! Veru si to korenárka pri najbližšej príležitosti vynahradila. Nedalo sa nič robiť, konkurencia bola v tých časoch veľká...nemohla si dovoliť hnevať sa na kunčafta...doma už vtedy plakalo šesť sirôt, bez otca...

 

Chrbát tety Fridy sa zohýnal  pod ťarchou batoha,  aj váha dvoch tašiek ju ťahala k zemi, ťažko udržiavala krok s ostatnými...nech to čert vezme, keby ju len tie topánky tak netlačili! Ako je to vôbec možné, že ona ešte nikdy nemala poriadne topánky? Čudné, ale nemohla myslieť na nič iné. Pravda, doteraz nikdy  nemala čas lamentovať. Keď v ôsmom roku  manželstva ostal Žigo pripútaný na lôžko, hovorili, že je to mäknutie kostí...potom mu začali vyšetrovať krv...keď začal ťahať nohu za sebou, vraveli, že reuma...no a vtedy vzala na ramená Žigovu brašnu a sama sa pustila predávať gombíky, nite, šnúrky do topánok.

 

 

Mnohokrát sa brodila blatom dedinskej ulice, veľa psov ju obrechalo, z mnohých domov ju vyhnali, ale ako bolo, tak bolo,  predsa sa jej  podarilo zozbierať peniažky na Piešťany. Kto mohol vedieť, že ani tie Žigovi už nepomôžu...Iba potom začala sporiť na invalidný vozík, kvôli tomu začala obchodovať  s hydinou...Pri pochôdzkach vidiekom nadobudla  dobré známosti, nakúpila vykŕmené husi, zabila ich, vypitvala a s malým ziskom predala...perie zas od nej odkúpil iný obchodník...

 

Teta Frida si vzdychla. Mala ťažký život, no a teraz ju ešte aj tá topánka neznesiteľne tlačí, páli...Zaujímavé, čo všetko jej teraz  prichodí na um. Ako keby nemala iné starosti! Položila k nohám dva kufre a najradšej by si bola sadla na okraj cesty, bosá, ako keď bola malé dievčatko... Oj, ako to bolo dávno! Veľmi dávno! Rada by bola porátala, koľko rokov uplynulo odvtedy, čo od Fanky zdedila prvý pár topánok...roky rokúce ich po nej nosila...

 

Akoby jej ohnivá obruč zovrela srdce. Podobný pocit ju premkol na Žigovom pohrebe, keď stála nad vykopaným hrobom a počúvala, ako hrudy zeme dopadajú na jeho rakvu...Aj vtedy ju tak zvieralo okolo srdca, keď jej Malvínku zrazilo auto. Vtedy ju navyše hrýzlo aj svedomie. Žigo bol chorý, pre Žiga urobila všetko, čo sa len dalo. Pán dal, Pán vzal... Ale Malvínka zomrela kvôli nej. Pretože ju napomenula, aby sa ponáhľala s tými zemiakmi, uvarila z nich polievku, pretože deti dnes ešte nejedli. Malvínka bola poslušné dieťa...

 

Teta Frida sa zrazu zháčila. Ani si nevšimla, že sa sprievod zastavil. Alebo iba spomalil. Vôbec si už necítila nohy. Dva necitlivé drevené kláty, ťažké ako olovo, ju len niesli, niesli, zahmlievajúc  všetko, na čo by si ešte mohla spomenúť. Ale teta Frida vtedy už aj tak nič necítila, iba neznesiteľný kŕč vinúci sa jej od pása smerom dolu. A vtedy zbadala, že jej ktosi berie z rúk balíky. Sníma aj batoh z chrbta. Niečie ruky ju schmatli pod pazuchami a zdvihli do výšky, postavili na nohy.

 

Našťastie, onedlho boli v cieli. Bola nevýslovne šťastná, že si konečne môže vyzuť nové topánky. Aspoň na chvíľočku, kým si nohy odpočinú...veď neskôr  pomaličky povolia,  natiahnu sa, vychodí ich, zvykne si... Človek si časom zvykne na všetko...

 

A potom sa vlak  pohol...smerom na Osvienčim.

 

 

Dávid Teréz  (1906 – 2002)

Vlastným menom Terézia Bräuerová, významná predstaviteľka povojnovej národnostnej (maďarskej) literatúry v Československu. Narodila sa v rumunskej obci Gurghiu, detstvo prežila na Zakarpatskej Rusi. Pôvodne sa vyučila za fotografku a pracovala v ateliéri v Mukačeve a neskôr v Bratislave. Písať začala po druhej svetovej vojne, v dôsledku hrôz holokaustu, ktoré sa dotkli aj jej rodiny. Neskôr pôsobila ako dramaturgička v Oblastnom divadle v Komárne. Jej tvorba je širokospektrálna, písala divadelné hry, romány, poviedky, literatúru pre mládež. Divadelnú  hru Bludičky (Lidércfény) uviedlo v roku 1958 aj Divadlo P. O. Hviezdoslava. Jej práce boli preložené do slovenčiny, češtiny a poľštiny. Posledný, životopisný román Utóirat (Doslov) vyšiel v roku 1986 a plánovalo sa aj jeho sfilmovanie. Posledné roky života prežila takmer slepá, osamotená v bratislavskom domove dôchodcov, kde aj zomrela. Je pochovaná na židovskom cintoríne.

 

Originál:

Dávid Teréz:  Kísértetek múzeuma (Múzeum duchov).  Zbierka poviedok. Vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964

 

Poviedku preložila Katarína Potoková


by Dávid Teréz l Jan 27, 2011 12:00 AM l Print l
Related articles
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or