SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Slovensko spozná nových spravodlivých

Slovensko spozná nových spravodlivých

Hrdinsky sa postavili proti fašistickému režimu, ktorý posielal ľudí na smrť len pre jediný dôvod – židovskú krv. Čelili smrti, pretože vzali ochrannú ruku nad židovskými priateľmi, známymi, ale často aj neznámymi.

 

Vysoké izraelské ocenenie Spravodlivý medzi národmi, ktorý už dnes dostanú ďalší Slováci sa udeľuje ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov počas holokaustu. Príbuzní záchrancov preberú medailu a čestný diplom z rúk veľvyslanca Štátu Izrael na Slovensku Alexandra Ben-Zvi. Na slávnostnej ceremónii v Bratislave budú aj zachránení, či žijúci potomkovia. My vám exluzívne len v DELETe ponúkame v predstihu všetky príbehy skromných ale veľmi odvážnych ľudí.

 

Príbeh prvý

 

Záchrancovia:

Pavel Chorvát

 

Zachránení:

JUDr. Eugen (Janko) Feldmann  (Ondrej Haban), Margita rod. Feldmannová (Elena Ďuračková), Honza Deutsch (Jozef Marták)

 

Pavel Chorvát sa narodil v roku 1905 v Bzinciach pod Javorinou. Pochádzal z roľníckej rodiny z ôsmich detí. Po ukončení gymnázia v Novom Meste nad Váhom študoval na teologickej fakulte v Bratislave. Najskôr slúžil ako kaplán vo Vrbovom, v Žiline, Starej Turej a od roku 1935 sa jeho hlavným pôsobiskom stala Slatina nad Bebravou, kde pôsobil ako evanjelický kňaz. Vlastnú rodinu nemal, medzi ľuďmi bol veľmi obľúbený za svoju priateľskú a veselú povahu. Dennodenne im rôzne pomáhal, bez rozdielu náboženstva.

 

Počas druhej svetovej vojny sa otvorene staval proti fašistickému režimu, za čo ho prenasledovali štátne orgány. Pomáhal aj utečencom protektorátu Čiech a Moravy dostať sa do Maďarska či židovským obyvateľom. V roku 1942, keď sa začalo kruté prenasledovanie a deportácie Židov do koncentračných táborov, kňaz Chorvát pre nich vybavoval falošné rodné listy a pomáhal im dostať sa do bezpečia.

 

Jedného dňa prišiel aj do domu svojho židovského známeho, Maximiliána Feldmanna, notára v Bánovciach nad Bebravou a priniesol dva krstné listy pre Feldmannove deti, Eugena a Margitu (vyd. Vážny-Ďuračko). Pán Chorvát poradil Feldmannovi, aby odišiel do úkrytu a ponúkol sa, že rodine pomôže nájsť bezpečné miesto. Maximilián Feldmann ale stále veril, že situácia nebude taká zlá, ako sa pán Chorvát obával a odmietol odísť. Prijal však krstné listy pre svojho syna a dcéru. 20-ročná Margita sa rozlúčila s rodinou a s pomocou kňaza Chorváta a s falošnou identitou sa vydala do Bratislavy pracovať ako služobná v dome miestneho profesora.

 

Svojich rodičov už žiaľ nikdy viac nevidela – 23. septembra 1942 boli deportovaní z Novák do Osvienčimu, kde boli zavraždení. Margitin brat Eugen utiekol vďaka falošnej identite do Prešova. Neskôr pre svoju sestru našiel miesto služobnej v dome hájnika menom Durech, ktorý žil v Lipníku. Súrodenci udržiavali kontakt až do jesene roku 1944, kedy bol Eugen zastrelený príslušníkmi Hlinkovej gardy. Margita prežila v dome Durecha až do príchodu Červenej armády. Ďalším trom súrodencom Margity a Eugena sa podarilo vojnu prežiť.

 

 

Pán Chorvát pomohol aj ďalším prenasledovaným Židom. Podľa listu Jána Bučka, obyvateľa Slatiny nad Bebravou, sa kňaz pričinil aj o záchranu židovského chlapca Honzu Deutscha, vnuka lekára a rodinného známeho pána Chorváta. Skryl ho u seba v dome a vybavil mu doklady na meno Jozef Marták, pod ktorým chodil v Slatine nad Bebravou aj do evanjelickej internátnej školy. Gazdiná na fare, Anna Kučerová, v dedine chlapca predstavovala ako príbuzného z rodiny. V roku 1942 bol kňaz Chorvát zatknutý za podozrenie z prevádzačstva, neskôr bol prepustený. V roku 1944 bol opätovne sledovaný štátnymi orgánmi, bol na neho vydaný zatykač, a sám sa musel skrývať.

 

Pani Kučerová medzitým premiestnila Jozefa Martáka do bezpečia, na krátke obdobie k rodine Bučkovcov. Po vojne emigroval do USA a poslal pánovi Chorvátovi ďakovný list z Nashvillu. Po vojne pán Chorvát veľmi kritizoval slovenský režim a protináboženskú činnosť. Na konci 50. rokov sa zase dostal za mreže, tento raz ho na dva roky uväznila komunistická moc. Z väzenia sa vrátil s podlomeným zdravím a navyše bol zbavený činnosti farára. V roku 1962 sa presťahoval do Trenčianskych Teplíc, blízko svojej sestry. Tam žil až do svojej smrti v auguste 1970, kedy podľahol rakovine.

 

Margita opustila Slovensko v auguste 1968 a emigrovala do Švajčiarska. Jej veľká životná túžba bola aby odvážne a nezištné  konanie kňaza Chorváta bolo pripomenuté a ocenené. Aby mohla vyjadriť svoju vďačnosť mužovi, ktorý ju zachránil, aj osobne. Po celý čas sa ho snažila vypátrať, ale bohužial sa jej to do jeho smrti nepodarilo. Ocenenením pána Chorváta sa pani Margite splnila jej životná túžba a naplnilo ju to veľkou radosťou. 18. júna 2013 uznalo Múzeum Yad Vashem Pavla Chorváta za Spravodlivého medzi národmi.

 

Príbeh druhý

 

Záchrancovia:

Pavol a Anna Hriadeloví-Božích

 

Zachránení:

Hedviga Kleinová (vyd. Aviva Glinauer)

 

Hedvigu Kleinovú z Považskej Bystrice ako 9-ročnú zachránila Anna Hriadelová, ktorá bola jej pestúnkou, vychovala aj jej matku a pracovala ešte v dome Hedviginej babičky. Rodičia Anny a Hedvigy mali veľmi priateľský vzťah. Hedvigu a jej rodičov odvliekli do pracovného tábora Nováky. V auguste 1944 tam vypukol šarlach a Hedvigu museli hospitalizovať. Keď sa o tom Anna dozvedela, cestovala každý druhý deň zo svojej dediny Ladce do trenčianskej nemocnice, aby ju navštívila.

 

Vypuklo Slovenské národné povstanie, Nemci obsadili Slovensko a pokračovali v prenasledovaní Židov. Ešte skôr ako sa rodičia Hedvigy pridali k partizánom, obrátili sa na Annu s prosbou či by sa mohla postarať o ich dcérku. Anna súhlasila a prisľúbila im pomoc. Hedviga sa však s falošnými dokladmi, ktoré potvrdzovali jej árijský pôvod, dostala v nemocnici do podozrenia. Spoznala ju totiž jedna žena, ktorá poznala aj jej babičku, a následne ju udala. Anna si uvedomovala, že pre Hedvigu je nebezpečné naďalej zostávať v nemocnici.

 

So situáciou sa zdôverila riaditeľovi nemocnice a aj napriek Hedviginej nákazlivej chorobe ju vzala odtiaľ preč so sebou do Ladiec. Hedvigini rodičia nevedeli či sa Anne vôbec podarilo Hedvigu z nemocnice vziať. Annin manžel Pavol prijal Hedvigu srdečne. Ale Hedvigin príchod vyviedol Pavlových rodičov, s ktorými spolu v dome bývali, z rovnováhy. Báli sa ukrývať židovské dievčatko. Hedvigu si však obľúbili. Všetci príbuzní Hriadelovcov vedeli, že Hedviga je Židovka. Ale obyvateľom dediny hovorili, že je to sirota ich nedávno zomrelej tety zo vzdialenej dediny.

 

 

Keď sa Hedviga zotavila, Anna ju obliekla do dedinských šiat. Záchrancovia dievčatko neskrývali, brávali ju so sebou, keď išli pracovať na polia a v noci spávala v posteli medzi nimi. Veľa sa hrávala aj s deťmi príbuzných Hriadelovcov. Pavlova neter, ktorá sa tiež volala Anna (rod. Berčíková, vyd. Strečanská), brávala Hedvigu v nedeľu do kostola. Pavol sa dievčaťu taktiež veľmi venoval, učil ju jazdiť na bicykli, alebo ju brával so sebou na ryby. Keď sa miestnej polícii dostala sťažnosť týkajúca sa podozrenia o Hedviginom židovskom pôvode, veliteľ stanice poradil rodine, aby dievča ukryli až do upokojenia situácie.

 

Hedvigin otec vojnu neprežil. Hedviga a jej matka prežili a úzky kontakt so záchrancami pretrval až do ich smrti. Anna Hriadelová zomrela v roku 1970 a Pavol Hriadel v roku 1976. Podľa slov zachránenej sa aj Anna Berčíková a jej rodičia pričinili o jej záchranu a bola im vždy za to veľmi vďačná. V roku 1949 emigrovala Hedviga do Izraela a zmenila si meno na Avivu. 22. februára 2004 uznalo Múzeum Yad Vashem Pavla a Annu Hriadelových-Božích za Spravodlivých medzi národmi.

 

Príbeh tretí

 

Záchrancovia:

Peter a Mária Rehákoví

 

Zachránení:

Zita Löwenbeinová (vyd. Kurzová)

 

Ignác a Alžbeta (Eržika) Löwenbeinoví sa zosobášili v roku 1939 v Trenčíne. Ignác bol profesionálny futbalista a hral za tím Maccabi Trenčín. V lete roku 1942 boli Löwenbeinoví zatknutí a umiestnení do žilinského tábora, odkiaľ Židov ďalej deportovali do koncentračných táborov. Manželský pár mal však šťastie a v poslednej chvíli ich prepustili. Podľa rodinnej histórie sa tak stalo vďaka intervencii „dôležitej osoby“ v prospech Ignáca, ktorý bol miestny hrdina v Trenčíne. Löwenbeinoví dostali protekčné papiere, ktoré im umožnili existovať v bezpečí až do roku 1944. Alžbetini rodičia a jej dvaja bratia však boli deportovaní do Osvienčimu, kde boli zavraždení. Prežila iba ich sestra vďaka manželstvu s kresťanom.

 

V júli 1944 sa Ignácovi a Alžbete narodila dcéra Zita, ale krátko na to, 29. augusta Nemci obsadili Slovensko a začala sa nová vlna deportácii. Nemci slovenské protekčné papiere nerešpektovali a rodina Löwenbeinových so 6-týždňovým dieťaťom bola v smrteľnom ohrození. Rozhodli sa opustiť svoj domov a utiekli do Kubrice na predmestí Trenčína (dnes súčasť mesta), kde náhodne našli dom Petra a Márie Rehákových. Peter Rehák sa narodil v roku 1909 do katolíckej roľníckej rodiny s pätnástimi deťmi. Jeho súrodenci sa stali farmármi, ale Peter sa rozhodol odísť do Brna a vyškoliť sa za textilného robotníka.

 

 

V Brne stretol svoju budúcu manželku Máriu, pôvodom z Viedne, ktorá bola rozvedená a mala 6-ročného syna Vladimíra. V roku 1938 sa páru narodil syn Peter a keď Nemecko zabralo Čechy a Moravu, Rehákoví sa presťahovali do Kubrice na Slovensku. Peter si našiel prácu v textilnej fabrike v Trenčíne. Rodina žila skromne z peňazí, ktoré zarobil a vďaka potravinám, ktoré si dopestovali vo vlastnej záhrade. Keď Löwenbeinoví utiekli z Trenčína a dorazili do Kubrice, nepoznali nikoho a nemali kam ísť. V  zúfalstve zaklopali na dvere domu Rehákových. Napriek tomu, že to boli úplne neznámi ľudia, manželia Rehákoví súhlasili, že si bábätko židovského páru zoberú.

 

Dieťa zanechali v náručí láskavých cudzincov a pred odchodom sa rodiny dohodli, že ak sa Löwenbeinoví po vojne nevrátia, Rehákoví si Zitu nechajú a vychovajú ju ako vlastnú. Ignác a Alžbeta opustili dom Rehákových s veľkou bolesťou, ale s útechou, že ich dieťa je v bezpečí. Najprv našli úkryt v kravíne, ktorý patril rodine Pastorkových vo Velčických Kopaniciach. Ale keď sa začali šíriť zvesti, že Nemci plánujú na 30. septembra 1944 veľký nájazd, rodina Pastorkových požiadala židovský pár, aby odišli. Nikto nebol ochotný ich k sebe vziať. Utiekli preto do hôr, kde sa im podarilo prežiť posledné mesiace vojny.

 

Po oslobodení sa Löwenbeinoví vrátili do domu Rehákových, ktorí sa o ich dcérku celý čas dobre starali. Ignácovi a Alžbete trvalo niekoľko týždňov, kým našli nový domov a mohli si vziať svoje dieťa späť. S Rehákovými zostali v kontakte až do Máriinej smrti v roku 1959. Potom sa Peter znova oženil a odsťahoval sa. Vtedy obe rodiny stratili kontakt. V roku 2012 sa kontakt obnovil medzi synom rodiny Rehákových, Petrom a Zitou Löwenbein-Kurzovou. Peter si pamätal dieťa, ktoré jeho rodičia ukrývali takmer rok a Zita cítila, že našla brata. Obrátila sa na Múzeum Yad Vashem v Jeruzaleme a požiadala o vyznamenanie svojich záchrancov. 29. januára 2013 uznalo Múzeum Yad Vashem Petra a Máriu Rehákových za Spravodlivých medzi národmi.


by Michael Szatmary l Feb 11, 2014 12:00 AM l Print l
Related articles
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or