SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Slovensko si uctilo nových spravodlivých

Slovensko si uctilo nových spravodlivých

Celosvetový projekt Spravodliví medzi národmi existuje od roku 1953. Jeho cieľom vzdať hold ľuďom, ktorí riskovali svoje životy a rodín, aby zachránili druhých.

 

V nasledovných riadkoch si môžete prečítať päť príbehov desiatich záchrancov zo Slovenska. Sú to príbehy obyčajných ľudí, ktorí nikdy neplánovali stať sa hrdinami a neboli pripravení na chvíľu, v ktorej budú musieť prijímať riskantné rozhodnutia.  Boli to obyčajné ľudské bytosti, ale je to práve ich ľudskosť, ktorá nás tak dojíma, a ktorá môže slúžiť ako žiarivý príklad.

 

Štát Izrael ich ocenil titulom „Spravodlivý medzi národmi“ a ich mená vytesajú do Múru Cti v Záhrade Spravodlivých v Jad Vašem v Jeruzaleme. Pripoja sa k 546 odvážnym mužom a ženám zo Slovenska a takmer 26 tisíc jednotlivcom z mnohých ďalších krajín. Ich mená a skutky nebudú zabudnuté. Ako prorok Izaiáš povedal: „Dám im večné meno, ktoré nikdy nevymizne.“

 

Záchrancovia: Ján Varga a jeho manželka Anna

Zachránený: František (Efraim) Neumann Götz (prezývaný Jozef)

 

Miesto a obdobie záchrany: Petrovce, 1944 - 1945

 

Zachránený František Neumann, ktorého hebrejské meno bolo Efraim, pochádzal zo Stropkova. V roku 1944, počas vojenskej služby, pravdepodobne v Bardejove, bol naverbovaný do „6. práporovej skupiny“. Slúžili v nej len Židia, a to ako pomocné sily pre armádu. Po rozpustení skupiny boli jej členovia rovnako ako Efraim presunutí do pracovných táborov po celom území Slovenska.

 

Jeden večer v pracovnom tábore Efraimovi a ďalším Židom istý veliteľ prezradil, že na ďalší deň ich budú deportovať do Osvienčimu, a poradil im, aby utiekli a rozpŕchli sa. Skupina 20 Židov sa rozhodla počúvnuť jeho radu.

 

Efraim sa usadil v obci Petrovce, ktorej obyvatelia boli evanjelici, kde sa už ukrývali niekoľkí Židia a partizáni. Obrátil sa na dom Jána a Anny Vargovcov na základe odporúčania Jánovej sestry Anny Peterovej a ponúkol im svoje služby. Manželia Vargovci, ktorí mali štyri deti, ho zobrali za paholka a sluhu. Oslovovali ho Jozef, aby vyzeral pred cudzími nenápadne. Keďže mali gazdovstvo, tak im Efraim pomáhal, kde bolo treba. Pracoval ako pastier kráv, pomáhal s prácami v domácnosti i okolo domu, v ktorom žil spoločne s rodinou.

 

Vo svojom svedectve povedal: „Keď som tam prišiel, bolo pre mňa ťažké sa prispôsobiť, pretože som nikdy nerobil takú prácu. Časom som si zvykol. Keďže v dedine boli všetci proti nacistom, mohli sme tam zostať. Dostal som úplne iné oblečenie. Rovnaké, v akom chodili oblečení ostatní po dedine, tak aby Nemci nezistili, že som Žid, ak by tadiaľ prechádzali. Manželia vedeli, že som Žid. Celá dedina vedela, že som Žid.“

 


 

Vo svojom svedectve Efraim opisuje rôzne domáce práce, ktoré vykonával spoločne s členmi rodiny záchrancov. Keď nemeckí vojaci hľadali Židov a partizánov, tak sa schovával na povale v sene alebo ušiel do lesa. So zvyšujúcou sa frekvenciou pátracích akcií, sa Efraim a niekoľkí kamaráti rozhodli presunúť do úkrytu v neďalekom lese, kde sa zabarikádovali v bunkri. Do obce si prichádzali po jedlo, a tak sa vracal aj do domu manželov Vargovcov. V jeden deň prišiel za nimi do bunkru starosta, aby ich varoval pred blížiacimi Nemcami. Aj napriek tomu, že Nemci už boli v dedine, podarilo sa im včas utiecť.

 

Dedinčania také šťastie nemali. Dvaja z nich boli zastrelení, deviati odvlečení. Celá dedina Petrovce, čítajúca 38 domov, bola vypálená. Aj dom, v ktorom bývali Vargovci, do tla vyhorel. Rodina zostala žiť v pivnici, jedinej časti domu, ktorá zostala. Na tom istom mieste si postavili neskôr nový dom. Efraim zostal u rodiny aj po vypálení, až do skončenia vojny.

 

Po oslobodení sa Efraim vrátil do svojho rodného mesta, ale nenašiel tam zo svojej rodiny nikoho. Jeho mama, bratia a sestry boli deportovaní do táborov smrti, okrem jedného brata, ktorý sa pripojil k partizánom, no ten bol tiež zabitý.

 

Po vojne si Efraim otvoril obchod a udržiaval neustály kontakt so záchrancami, ktorým taktiež materiálne pomáhal. Po vojne pozval ich najstaršiu dcéru Annu na prázdniny do Stropkova. V roku 1949 emigroval do Izraela, ale naďalej zostal v kontakte so svojimi záchrancami, písali si listy a dokonca Vargovcov dvakrát navštívil. Spolu s manželkou, ktorá prežila Osvienčim a so sesternicou z Bratislavy sa stretol s Annou Vargovou, aj keď jej manžel Ján už nežil, a tiež navštívil ich deti Annu, Jána a Jozefa (Mária žila inde). Navštívil tiež hrob Jána Vargu. Hoci pozval pani Vargovú na návštevu Izraela, odpovedala mu, že je príliš stará na cestovanie. S Efraimovou sesternicou si rodina záchrancov vymieňala pohľadnice a bola to ona, ktorá im dala vedieť o jeho smrti.

 

Záchrancovia: Jozef Krajčovič a jeho manželka Anna

Zachránení: Imrich Földeš, manželka Magdaléna, dcéra Judita

 

Miesto a obdobie záchrany: Šalgočka, september 1944 - apríl 1945

 

Manželia Földešovci žili na východnom Slovensku v Michalovciach, kde vychovávali spoločne svoju jedinú dcéru Juditu. Deportáciám v roku 1942 sa rodina šťastne vyhla. V roku 1943, keď sa šírili zvesti o obnovení deportácií, Jucku, ako Juditu doma volali, poslali rodičia spolu s pašerákom do Užhorodu, vtedajšej Podkarpatskej Rusi, kde žila jej stará mama a ďalší príbuzní. V tom čase tento región patril do Maďarska. Život Židov bol vtedy v Maďarsku ťažký, ale relatívne bezpečnejší v porovnaní so situáciou v okolitých krajinách, keďže tam neprebiehali deportácie.

 

Maďarsko v marci 1944 obsadili Nemci a Podkarpatská Rus ako jeho súčasť sa taktiež dostala pod ich nadvládu. Vstup Adolfa Eichmanna do Budapešti bol pre Židov zlým znamením. Židia z Maďarskom okupovaných častí južného a východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi, ktorí dovtedy žili v ako - takom bezpečí, začali hromadne tajne prekračovať hranicu na Slovensko, aby sa vyhli deportáciám.

 

Judita sa taktiež vrátila späť domov k rodičom. Ako sa však približoval východný front, Židia z východného Slovenska boli nútení na základe vydaného zákona sa vysťahovať na západ krajiny. Tam ich sústredili v zberných táboroch ako Sereď či Nováky; odtiaľ ich čakala deportácia do vyhladzovacieho táboru Osvienčim.

 

Földešovci nemali príbuzných ani známych na západnom Slovensku. Ako tisíce ďalších slovenských židovských občanov sa dostali do zberného tábora v Zemianskych Sadoch, odkiaľ sa pokúsili utiecť a skryť. Prijali ponuku „koordinátora Židov“. V obci Šalgočka spočiatku bývali v prenajatom byte a pán Földeš pracoval na veľkostatku ako účtovník niekoľko mesiacov, až do septembra 1944.

 

 

Po potlačení Slovenského národného povstania a obsadení Slovenska Nemcami, Hlinkova garda a nemecká SS začali pátrať po ukývajúcich sa Židoch. Celá rodina Földešovcov musela prenajatý byt opustiť, pretože ich majiteľ bytu zo strachu nebol ochotný schovávať. Tresty za prechovávanie Židov boli veľmi drastické a väčšinou končili smrťou toho, kto ich ukrýval, ako aj celej jeho rodiny.

 

V zúfalstve sa rodina schovala v jednej z kôlní veľkostatku, kde pán Földeš pracoval. Tam ich náhodou objavil Jozef Krajčovič, ktorý na veľkostatku pracoval ako kováč. Najprv im kázal miesto opustiť. Keď malá Judita videla zúfalé tváre svojich rodičov, obrátila sa na Jozefa Krajčoviča a prosila ho: „Ujo, prosím, ušetrite nás“. Jozef Krajčovič sa rozhodol, aj keď vedel o životnom nebezpečenstve, ktorému vystavoval seba i celú svoju rodinu, že rodinu pána Földeša zachráni.

 

Po vojne Krajčovič povedal svojim zverencom, že to bola prosba ich dcéry Judity, ktorá sa dotkla jeho srdca. Jedna z jeho štyroch dcér Mariška bola v rovnakom veku ako Judita, a vedel sa vcítiť do situácie prenasledovaných. Ako neskôr povedal, bol zdesený len z pomyslenia, že niečo podobné by sa stalo jemu a jeho rodine.

 

Odviedol ich preto do svojho domu, kde ich ukryl do komory, ktorá sa nachádzala na úrovni kuchyne. Komoru zamuroval až na otvor, ktorým podával Földešovcom jedlo, respektíve vynášal odpad. V dedine nikto ani len netušil, že v jeho dome žije trojčlenná židovská rodina. „V tomto priestore,“ spomína Judita, „sme zostali celých osem mesiacov až do oslobodenia v apríli 1945.“

 

Po celú dobu okrem pána Földeša, ktorý niekoľkokrát pod rúškom noci vyliezol tajne rebríkom z miestnosti na povalu domu, aby si tajne zafajčil, pani Földešová ani dcéra Judita nikdy túto miestnosť zo strachu neopustili. Podľa slov mladšej dcéry manželov Krajčovičovcov, pani Márie Bosej, dokonca spali dva dni v miestnosti nad komorou dvaja nemeckí vojaci z ustupujúcej nemeckej armády. Počas tejto neželanej návštevy sa neodvážil nikto z ukrývajúcej rodiny Földešovcov čo len nahlas dýchať.

 

Judita si spomína: „Keď sme vyšli z úkrytu, z ostrého slnečného svetla, čerstvého vzduchu a od nesmierneho vzrušenia sme zostali až nemohúci. Moja mama z toho omdlela. Opustili sme dom našich záchrancov a odcestovali sme do Michaloviec, mesta, kde sme predtým žili. Náš byt obýval sovietsky dôstojník. Čakali sme niekoľko týždňov, kým sa neodsťahoval, a keď sme vstúpili do nášho domu, začali sme sa zabývať na slobode. Na nášho záchrancu sme nezabudli a až do konca jeho života mu moja mama posielala balíčky s jedlom ako prejav vďaky za to, že nás zachránil, ako i bony, 70 ročne, až do roku 1981.“

 

Obe rodiny zostali v kontakte až do  smrti dospelých členov rodiny. Ich dcéry, Judita Horalová, rodená Földešová, a pani Mária Bosá, rodená Krajčovičová, udržujú dodnes srdečný písomný kontakt.

 

Záchrancovia: Štefan Kašša a jeho manželka Mária

Zachránení: Franz Aaron Weiss, manželka Rozália, synovia Ariel a Gabriel

 

Miesto a obdobie záchrany: Hodruša, 11.11.1944 - koniec vojny


Príbeh je zaznamenaný na základe svedectiev Gabriela a Ariela Weissovcov, ktorí popisujú, ako sa im podarilo prežiť počas 2. svetovej vojny vďaka pomoci rodiny Kaššovcov. Manželia Kaššovci ukryli Aarona Weissa s manželkou a ich malými deťmi na salaši.

 

Rodina Weissovcov žila v obci Hodruša, kde otec, Aaron Weiss, vlastnil niekoľko obchodov. V mieste neboli žiadni Židia. Vďaka tomu dokázala rodina Weissovcov prežiť z otcovho podnikania do relatívne neskorého štádia vojny. Keď to už bolo nevyhnutné, podnik previedli na známu, ktorá ho riadila podľa ich otca. Od začiatku vojny sa Weissovci prezentovali ako kresťania. Gabriel vo svojom svedectve hovorí, že si pamätá na to, ako chodievali s rodičmi do kostola.

 

V roku 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania, utiekli Weissovci do lesov v oblasti Čiernej hory a Lučenca, ich rodného mesta.

 

Ariel Weiss opísal ich návrat do rodného mesta takto: „Lučenec bol posledné miesto, kde ešte operovali partizáni. Prežili sme bombardovanie mesta nemeckým letectvom. V podstate už bolo po povstaní. U jedného z dedinčanov sme našli voľnú izbu, v ktorej sme prechodne bývali. Pamätám si, ako sme sedeli v izbe pri okne a dívali sa von. Zrazu popri okne prechádzal pohrebný sprievod jedného z partizánov.

 

Zbadal som vzdialeného bratranca môjho otca kráčať za rakvou. Bol to Móric zo Zvolena (jeho priezvisko si už nepamätám). Otec povedal, že ak Móric kráča v sprievode za krížom, tak môžeme aj my. Otcovi sa podarilo nájsť jedného dedinčana s koňom a vozom, ktorý nás zobral späť do Hodruše. Cesta viedla cez Banskú Bystricu, ktorú obsadili Nemci. Podarilo sa nám prejsť cez barikády. Nemci poslali otca za veliteľmi, a tí nám zázrakom dovolili prejsť. Zdarne sme dorazili do Hodruše. Neboli tam žiadni Nemci, no všetci vedeli, kto sme. Zatvárali ale pre tým oči a nikto nás neudal.

 



Uchýlili sme sa k Lonzi, dievčine, v rukách ktorej sme zanechali náš obchod. Jej rodičia nám prichystali miesto v jaskyni nad dedinou, kde sme sa mohli ukryť. Boli tam postele a kachle. Pôvodne tam bol vstup do bane, ktorý bol dávnejšie zasypaný. Do jaskyne sme prišli na jeseň. V zime sa počasie začalo zhoršovať, voda nám kvapkala zo stropu a my sme boli úplne mokrí.


Rodina Lonzi nám opäť pomohla. Oslovili manželov Kaššovcov, ktorí nám ponúkli kozí salaš, kde sme sa uchýlili. Bol to dom pozostávajúci z jednej miestnosti pre pastiera kôz. Usadili sme sa tam na štyri mesiace. Pastier tam nebol, pretože bola zima. Kým sme boli na salaši, rodina Kaššovcov nám zaobstarávala jedlo. Otec rodiny, Štefan Kašša, k nám chodil každý druhý - tretí deň, aby priniesol jedlo a vodu. Salaš bol ukrytý v horách. Vďaka tomu nás nikto nevidel. Počas pobytu na salaši sme boli v kontakte s partizánmi, ktorí v oblasti zostali. Otec im poskytoval jedlo v čase, keď mal ešte obchod. Na salaši sme ostali, až kým sa front nezačal približovať.”


Rodina Weissovcov bola celé dni zabarikádovaná na salaši. Jedlo im manželia Kaššovci prinášali za tmy a to s vysokou obozretnosťou. Zásobovanie ohrozil aj príslušník nemeckej armády dočasne ubytovaný u Kaššovcov. Gabriel si spomína na tieto udalosti takto: “Spomínam si, že raz v noci mi otec povedal, aby sme zašli ku  Kaššovcov pre trochu mlieka. Ich dom stál na konci svahu. Priblížili sme sa k domu z jeho ľavej strany, aby sme vošli dnu. Náhle ma však otec stiahol dozadu a ja som uvidel topánky dvoch esesákov s baterkou. Nevideli nás a nám sa podarilo dostať sa preč. Nikdy viac sme už nezišli dole do dediny.”

 

Štefan Kašša so svojim synom Štefanom pravidelne nosili Weissovcom jedlo. Nanešťastie bol pred koncom vojny deportovaný do koncentračného tábora pri Linzi v Rakúsku. Máriin bratranec, ktorý slúžil u gardistov, sa viackrát vyhrážal udaním rodiny.

 

Keď sa front začal približovať, rodina Weissovcov sa vrátila do bane. Tam našli “celú dedinu” skrývajúcu sa v bunkri. Zostali tam týždeň, kým sa Nemci nestiahli, a kým neprišla Červená armáda. Rodina Weissovcov emigrovala do Izraela v roku 1949.

 

Mária a Štefan Kaššovci, obaja narodení roku 1900, žili v spoločnom manželstve skoro 60 rokov v Banskej Hodruši, kde vychovali syna Štefana, dcéru Margitu a Máriu. Svoj život žili v skromnosti, pracovitosti a čestnosti. Gesto záchrany bolo rodinou Weissovcov veľakrát ocenené vďakou ešte počas života Márie a Štefana a  medzi rodinami pretrváva vrúcny vzťah až do dnešného dňa.

 

"Až doteraz sme s rodinou Kaššovcov stále v kontakte a Mária Paníková bola u nás na návšteve v Izraeli. Nazývajú nás svojou rodinou. Naše rodiny si po celé roky dopisoval,” povedal vo svojej výpovedi Gabriel Weiss.

 

Záchrancovia: Bratislav Handl a jeho manželka Otília

Zachránení: Ladislav Laufer, manželka Irena, dcéra Esti a ďalší ich dvaja príbuzní, ktorých mená nie sú známe

 

Miesto a obdobie záchrany: Nové Mesto nad Váhom; marec 1944 – apríl 1945

 

Manželia Ladislav a Irena Lauferovci so svojou jedinou dcérou Esti žili v  Novom Meste nad Váhom. Ladislav podnikal v oblasti lesného hospodárstva a zamestnával 40 zamestnancov. Irena bola žena v domácnosti. Medzi rokmi 1942 – 1943 sa rodina ukrývala na viacerých miestach, v okolitých dedinách i v horách. V roku 1942 získali falošné dokumenty, ktoré boli vystavené na ich skutočné mená, keďže neboli považované za typicky židovské. Aby mali na živobytie, otec pracoval ako robotník. Na verejnosti sa prezentovali ako kresťania a dokonca slávili aj kresťanské sviatky.

 

Keď bola rodina v Humennom, Esti ochorela. Zo strachu, že má tuberkulózu, ju poslali do sanatória v Tatrách. Aj keď sa tuberkulóza nepotvrdila, v sanatóriu zostala až do konca leta 1944.  Bolo to v čase, keď po vypuknutí povstania a následnom obsadení Slovenska Nemcami bolo obnovené prenasledovanie a vyhladzovanie Židov.

 

Esti priviedol otec späť do Nového Mesta nad Váhom, kde si rodina prenajala malý byt v obytnom dome, ktorý vlastnila rodina záchrancov, manželia Handlovci. Tí žili v rovnakom dome. Jeden z bytov obývali spoločne so svojimi dvoma deťmi, v tom čase dvanásťročnou Zorou a šestnásťročným Radkom. Ďalšími nájomníkmi v bytovke, ktorá mala tvar písmena U, boli slovenský plukovník, starší židovský pár a neskôr, počas ukrývania Lauferovcov, pribudol i dôstojník SS.

 

Za domom sa nachádzali kôlne, ktoré slúžili na uskladňovanie náradia a materiálu ako staré železo, žiarovky a čokoľvek, čo sa dalo ešte použiť. V rohu jednej z nich stála piecka, ktorá sa používala na sušenie ovocia. Hneď za ňou sa nachádzala ďalšia menšia miestnosť a z nej viedol malý otvor do pivnice. Týmto jediným otvorom sa dalo do pivnice vojsť a ten zároveň slúžil i ako jej jediný zdroj vetrania.

 

 

Keď sa obnovilo intenzívne prenasledovanie Židov, Nemci odviedli ich susedov -  spomínaný starší pár. Rodina Lauferovcov, s pomocou rodiny Handlovcov, sa rozhodla ukryť do pivničných priestorov kôlne, kde zotrvala s ďalšími  príbuznými z matkinej strany. Bolo to tmavé zatuchnuté miesto, bez akéhokoľvek okna, až na tú jednu škáru. Tam spávalo v jednej posteli 5 ľudí.

 

Deväť mesiacov sa Lauferovci ukrývali v tomto bunkri. Neboli by však prežili, nebyť výnimočnej odvahy rodiny Handlovcov, ktorí by boli v prípade odhalenia ukrývaných Židov v bezprostrednom ohrození života, vrátane života ich detí. Počas ukrývania pán Handl zomrel na rakovinu, ktorá zasiahla jeho hrdlo a pľúca.

 

Mladej Esti bolo občas dovolené tráviť čas s deťmi záchrancov. Hrávala sa najmä s ich dcérou Zorou, ktorá bola v rovnakom veku. Pani Handlová dokonca trvala na tom, že Esti a jej mama Irena strávia s nimi Vianoce. Pri štedrovečernom stole, pri ktorom  sedel  medzičasom prisťahovaný dôstojník SS, ju predstavila ako švagrinú s dieťaťom. Dôstojník SS si Esti dokonca zobral na chvíľu na kolená.

 

Esti si veľmi dobre pamätala jeden incident, kedy došlo k prehľadávaniu domu rodiny Handlovcov. Pani Handlová len pohľadom naznačila nebezpečenstvo, a Esti utekala do neďalekej záhrady. Tam sa skrývala ležiac v snehu približne dve hodiny, hoci mala na sebe len ľahké oblečenie.

 

Život v bunkri bol sprevádzaný neustálym strachom z odhalenia i z udusenia, keďže otvor musel byť skrytý z bezpečnostných dôvodov. Niekedy bolo počuť zvuk topánok slovenských kolaborantov s jednotkami SS, ktorí robili náhodné prehliadky. Nebezpečenstvo predstavovala i prebiehajúca vojna a neskoršie nálety zo strany spojencov. Počas celej doby to bola rodina Handlovcov, ktorá pomáhala všetkými možnými spôsobmi, aby židovská rodina prežila.

 

Po intenzívnom boji medzi nemeckými a sovietskymi jednotkami, bola oblasť oslobodená v apríli 1945 sovietskou armádou, a rodina Lauferových bola zachránená.

 

Poďakovanie za ich záchranu patrí pánovi Bratislavovi Handlovi, autorovi plánu záchrany Lauferovcov, ktorý si bol plne vedomý možných fatálnych následkov pre svoju rodinu. Poďakovanie patrí i jeho žene Otílii, ktorá napriek šoku a zármutku spôsobených stratou manžela naďalej ukrývala rodinu Lauferovcov riskujúc život svoj i svojich detí.

 

Záchrancovia: Augustín Lacika a jeho manželka Valéria

Zachránený: Ján Bustin

 

Miesto a obdobie záchrany: Bratislava, december 1944 - apríl 1945

 

Dr. Oskar Bustin bol rešpektovaným doktorom a jeho pacienti si ho v dobrom pamätali za jeho skutky. Keď Nemci obsadili Slovensko a situácia bola pre Židov extrémne riskantná, Helena Smardová, ktorej manžel bol pacientom Dr. Bustina, sa ponúkla ukryť rodinu Bustinovcov vo svojom dome. K ukrývaniu došlo medzi septembrom 1944 a decembrom 1944. Helena Smardová a jej syn Rajmund už boli uznaní za Spravodlivých medzi národmi.

 

 

V decembri 1944 však už dom pani Smardovej nebol bezpečným miestom na ukrývanie. Rodina sa preto musela rozdeliť. Ďalší z pacientov Dr. Bustina - Augustín Lacika a jeho manželka Valéria prijali Jána Bustina, osemnásťročného syna doktora Bustina. Poskytli mu ubytovanie a stravu a starali sa oňho ako o vlastného syna. V domácnosti v tom čase žili aj ich dve dcéry, Marta a Jozefa, ktorú volali Pegy.

 

Ján Bustin spomína na svoj pobyt u rodiny Lacikovcov takto: „Ak neboli prítomní cudzí ľudia, pohyboval som sa po dome ako člen rodiny. Keď však niekto zazvonil pri bráne, utekal som do pivnice, kde som sa zdržiaval, až kým nepominulo nebezpečenstvo. Napriek ťažkostiam so zásobovaním som dostával to isté jedlo ako členovia rodiny. Všetci boli ku mne vždy veľmi prívetiví a trpezliví a snažili sa mi uľahčiť môj život.“

 

Pán Lacika bol známy ako veľmi čestný a spravodlivý človek. Jána ukrýval z vďačnosti k jeho otcovi, ktorý im neraz pomohlo v nemoci. Robil to napriek tomu, že vedel, aké nebezpečenstvo tým privádza na seba aj celú svoju rodinu. Prítomnosť Jána v dome musela rodina Lacikovcov maskovať pred priateľmi a susedmi. Snažili sa čo najviac obmedziť počet návštev v dome. Jediný, kto mimo rodiny o Jánovi vedel bol snúbenec Pegy, ktorý bol v dome Lacikovcov častým hosťom.

 

Rodina Lacikovcov zažila kvôli ukrývaniu Jána veľa ťažkých a stresových situácií, no nikdy nestratili nervy. Augustín Lacika nikdy nepožadoval od rodičov Jána Bustina žiadnu finančnú ani inú odmenu, to znamená, že Bustinoví neplatili ani za ukrývanie, ani za stravu.

 

V apríli 1945 sa na Slovensku zrútil fašistický a nacistický režim a konečne všetci tí, ktorí sa skrývali, boli oslobodení. Medzi nimi bol aj Ján Bustin.

 

Po vojne udržiavali rodiny pravidelné vzťahy. Každý rok pred Štedrým dňom navštívil Ján Lacikovcov s košom plným lahôdok. S touto tradíciou pokračovalo aj po smrti starého pána, teda po roku 1969, až do smrti pani Lacikovej.


Michael Szatmary l Jan 27, 2016 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
1 reakcia pre „Slovensko si uctilo nových spravodlivých“

Robert napísal(a):

Jan 27, 2016 00:45

viete p.Michael o čom ste napísal? .... že tí spravodliví sú lepší ako osud, že využili šancu života na zemi.

Stranka 1 z 1
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo