SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Príbehy preživších 3: Margita Horáková

Príbehy preživších 3: Margita Horáková

Otec bol zo Žitného ostrova, matka z Martina, podľa nej je najhorší na svete nacionalizmus. Aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého.

 

„My sme mali veľmi pekné detstvo. Na prázdniny sme chodili do Martina k starým rodičom, kde sme sa všetci bratranci a sesternice stretli,“ hovorí Margita Horáková, Médy, ktorej matka pochádzala z Martina a otec zo Žitného ostrova. Otec, Herman Lustig, bol správcom veľkostatku vo Veľkých Levároch. Margita a jej sestra Trúda tu začali chodiť do školy. Keď veľkostatok zmenil majiteľa, rodina sa presťahovala do Tomášova, vtedy Félu, kde si otec prenajal mlyn.

 

Keďže v Tomášove nebola škola, obe dievčatá jeden rok chodili do školy v Martine a bývali u starého otca: „To som veľmi ťažko znášala. Bola som veľmi naviazaná na matku a strašne ťažko som znášala, že sme tam museli samy zostať. Nad posteľou som si urobila čiarky, lebo raz mesačne nás prišla mamička navštíviť, a preškrtávala som ich každý deň."


V roku 1935 starý otec zomrel, Médy ochorela na zápal stredného ucha, a keďže to bola dosť ťažká operácia, vtedy už do školy V Martine nešla a pokračovala ďalej v Bratislave. Prišli predvojnové roky a rodičia už vedeli, že o štúdiu nemôže byť reč. Preto dali obe dcéry na nemeckú obchodnú akadémiu: „Boli sme dve a za byt a stravu sa platilo 1 500 korún, takže to bol veľký výdavok. Mamička tvrdila, že jednu svetovú reč musíme ovládať, a preto, že v strednej Európe nám je nemčina najbližšia, nás poslala na nemeckú akadémiu.“


V rokoch 1937 – 1938 tvorili Nemci len asi polovicu školy, no už bolo cítiť spory: „Po Anšluse nás zobrali loďou na Devín na výlet, aby sme sa uzmierili. Výsledok bol ten, že my sme prišli pešo domov a oni loďou. Myslím, že sme boli dosť politicky angažovaná generácia, mali sme čechoslovakistickú výchovu.“ V roku 1938 Médy obchodnú školu dokončila.

 

Juh Slovenska, kde rodina bývala, pripadol po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Po vzniku Slovenského štátu sa z rodiny stali Maďari: „Tešili sme sa tomu, vtedy to bolo pre nás lepšie ako na Slovensku." Margita Horáková sa pred vojnou zapojila do sionistického hnutia Makabi Hacair a odtiaľ sa dostala na prípravu do Hachšary v Budapešti, kde sa naďalej aktivizovala. „Samozrejme rodičia to veľmi neschvaľovali, ale presadila som si to. Vtedy začali do Maďarska húfne prichádzať utečenci zo Slovenska. My sme im zabezpečovali nocľah, stravu. Dnes, keď na to myslím, tak sme robili nezodpovedné veci. Napríklad, keď sme dostali adresu, kde môžeme niekoho ubytovať a nevedeli sme, kde to je, tak sme išli opýtať sa za policajtom. V rámci organizácie to bolo dobre prepracované.“

 



Pred deportáciou

Ako sa pomery aj v Maďarsku zhoršovali, rodičia si priali, aby sa vrátila domov. V Tomášove pracovala v záhradníctve v rámci povinnej služby a mysleli si, že tieto veci ich zachránia. „Naša dedina bola úplne na hranici a jedného dňa k nám prišiel manželský pár, dcéra mamičkinej priateľky, ktorí chceli ujsť do Maďarska. Oni neboli u nás ani hodinu, a už prišli žandári, lebo boli oznámení.“ U Lustigovcov ich chytili a odviezli. Otec v tom čase nebol doma, tak zobrali matku pani Horákovej a zavreli ju v Budapešti. „Keď mamičke žandár vyčítal, prečo to neprišla udať, počujem jej slová, ako mu hovorí: ’Veď predsa sme ľudia.‘ To nezavážilo.“


Otcovi sa podarilo dostať matku z väzenia po približne dvoch týždňoch. Pani Horáková hovorí, že to bol zázrak, lebo odtiaľ sa ľudia nedostávali, no na matke to zanechalo neblahé dôsledky. Keď prišli Nemci, museli začať nosiť žltú hviezdu, ale nebolo to pre nich nič strašné, lebo na dedine aj tak každý každého pozná a všetci aj bez hviezdy vedeli, že sú Židia: „Otecko dokonca s katolíckym farárom išli každý večer na prechádzku a politizovali. Necítili sme mimoriadne nepriateľstvo v dedine. Ako sa hovorí: ‘Antisemita je ten, kto viacej nenávidí Židov, ako je treba.’"


Po pár týždňoch ich zobrali do geta do Rastíc. Otec nechcel u nikoho schovávať veci, lebo vopred hovoril, že keby jeho zobrali na výsluch, aj tak by všetko priznal, ešte aj viac, ako je pravda. Najskôr nejaké veci nechali u katolíckeho farára, ktorý však pod tlakom večného vyhlasovania trestov za ukrývanie židovského majetku napokon všetko doniesol nazad.

 

V gete bývali v areáli synagógy, kde mala každá rodina najviac jednu izbu. „Mysleli sme si, že toto je nemecké riešenie, a pre nás to bolo, myslím, prijateľné, ako dieťa som to vnímala ako plus, že sme mladí ľudia boli takto pri sebe.“ Po zložení prísahy mohli ako vojnoví robotníci pracovať na veľkostatku v Hubiciach, kam chodili na celý týždeň.

„Moja mamička hovorila, že v Maďarsku sa to nemôže opakovať, čo na Slovensku, lebo v štáte, kde voľakedy minister vojny bol Žid, že tam taký antisemitizmus byť nemôže. Antisemitizmus vždy bol, je aj bude. Dnes spätne neviem, či bolo správne, že keď sme sa vrátili, zase sme boli len utiahnutí, zase sme sa snažili prispôsobiť, čo nebolo správne,“ myslí si pani Horáková.

 

Ale jedného dňa ich aj tak nasadili na vozy a odviezli do Dunajskej Stredy, odkiaľ ich „vagónírovali“. „Boli to nevkusné, smutné časy, ako sme boli na voze, vonku hrali hudbu. Mysleli sme si, že tábory v Poľsku už neexistujú, tak sme išli s ľahším pocitom." Doviezli ich do Košíc, kde ich od Maďarov prevzali Nemci. Keď po ďalšej ceste vystúpili, videli baraky a veľké priestranstvo, väzňov a esesákov so psami. Boli v Birkenau. Mužov oddelili od žien a vybrali staré ženy a deti: „Mengele mamičku poslal na druhú stranu. Ja som sa ho opýtala, prečo, a on sa jej formálne opýtal, ako je stará. Povedala, že štyridsaťdeväť. Trval na tom, že aby šla na druhú stranu, a povedal mi, že večer sa uvidíme. A ja som mu uverila. Mamičku mám stále pred sebou, ako tam zastala a povedala mi: ,O teba nemám strach, ale nikdy neopusti Trúdu.´ To boli jej posledné slová, ona pravdepodobne tušila, čo ju čaká. Tak prázdno sa za nami dívala.“

 



Karta z Waldsee

Keď ich umiestnili do barakov, rozdali im ružové karty s vyplnenou adresou odosielateľa "Waldsee", a povedali, aby napísali príbuzným a rodine. Tí, čo tam boli dlhšie, ich upozornili, aby nepísali na židovské adresy, lebo týmto spôsobom chcú chytať ďalších Židov. Tak radšej písali známemu mlynárovi.

 

„Ešte v prvý deň, ako Nemci obsadili Maďarsko začiatkom marca, moja sesternica z Győru bola v Budapešti na stanici, lebo chcela cestovať domov, ale deportovali ju. Po čase sme od nej dostali kartu, odosielateľ bol z Waldsee. Našli sme to miesto na mape a bolo to v Rakúsku. Boli sme radi, lebo sme si z toho odvodili, že do Poľska sa už nedeportuje,“ spomína pani Margita, ako prvýkrát počula o Waldsee. „Teraz sme už vedeli, že aj tá sesternica bola tuná.“


V barakoch boli neľudské podmienky, nebolo tam miesto, sedieť mohli len obkročmo a medzi nohami sedela ďalšia: „Bolo to hrozné; možno je to nevkusné, ako to opíšem, ale napríklad mnohé sme dostali menštruáciu a neboli žiadne hygienické veci. Tak sme si odtrhli zo šiat kúsok handry, a to sme používali, ani umyť sa, ani nič. Alebo nás v júni v Poľsku, keď ešte bola zima, dali do kúpeľa, a potom nás postavili vonku na trať stáť celú noc v daždi. Potom nás nasadili do vagóna a my sme sa navzájom zohrievali. Nič sme nemali, ani spodné prádlo, len sivé šaty z vrecoviny. Ale nejakým spôsobom sme ani nádchu nedostali. Celý čas tam bola ale medzi nami veľká súdržnosť, bolo nás zo Šamorína asi dvadsať dievčat a pri apeli, vždy sme chceli, aký osud stihne jedného, nech stihne aj druhého, a to nám cez celý čas pomohlo.“


Previezli ich do tábora v Płaszowe, ktorý pani Margita označuje za najhorší zo všetkých. Pracovali v kameňolome, kde prenášali veľké balvany tam a späť a dozorcov robili nemeckí vrahovia. Pri každom apeli niekoho zastrelili bez príčiny: „Sestra sa raz na takom apeli obzrela, či tam som, a dali ju na celý deň kľačať do mláky. Ja som tam dostala žltačku. V Płaszowe pritom Poliaci mali privilegovanejšie postavenie, mali čižmy a varili si tam. Oni ešte mali vonku voľakoho, čo mal zlato, a tí im posielali.“


V auguste ich z Płaszowa transportovali znovu do Osvienčimu. Médy bola v tom čase kvôli žltačke na revíri (táborová ošetrovňa, pozn.), no utiekla do transportu, aby ju neoddelili od sestry. Nastúpila do vagóna, no nevedela, či vezú i sestru. Až v tábore v barakoch sa dozvedela, kde Trúda je: „Sestru som našla, práve keď ich v tom baraku tetovali. Zastala som si hneď za ňu. Asi som bola jediná šťastná, že ma tetujú, lebo tým bolo moje miesto tam zaistené a zase sme boli spolu.“


Z Osvienčimu ich opäť zobrali na transport a odviezli do nemeckej továrne v Augsburgu. Vďaka nemčine zo strednej školy ich vybrali na montáž prístrojov pri páse. V továrni už bývali na povale a podmienky boli lepšie ako v táboroch. V Nemecku sa sestre Trúde prejavilo chrlenie krvi. Lieky tam neboli žiadne, no šéf dielne, kde pracovali, si ju tak obľúbil, že úplne nezištne sám zavolal civilnej lekárke v továrni a vybavil röntgen v meste. Zistili jej kavernu. „Vtedy to pravdepodobne musel ten šéf vybaviť, aby ju zobrali do Dachau, kde bol ženský revír, a väzni lekári sa o ňu starali.“


„Strašne som sa chcela dostať za ňou. Ničoho som sa celý ten čas tak nebála, ako že zostanem sama, prenasledovala ma myšlienka, že ak sa roztrháme, tak sa už nikdy nestretneme,“ plače pani Margita, keď si na to spomína. Rozhodla sa simulovať, že ju bolí slepé črevo, a zdravú ju odviezli do Dachau na operáciu. Spätne svoje dobrovoľné rozhodnutie podstúpiť operáciu v podmienkach koncentračného tábora hodnotí ako nerozvážnosť.

 

V tom čase už do Dachau začali voziť chorých z peších transportov a potrebovali ošetrovateľky. Pani Horákovej sa tak aj so sestrou podarilo až do oslobodenia zostať v Dachau a pracovať ako ošetrovateľky: „Jeden deň tesne pred oslobodením sme boli nastúpení, že nás zastrelia, ešte nás chceli schovať politickí väzni v Dachauna povale, no naraz prišiel povel ísť nazad do barakov. Pravdepodobne si už netrúfali vtedy robiť to v takom počte.“


Oslobodili ich 29. apríla. „To tak náhle prišlo. Keď som šla pozrieť sestru na revír, vo vežiach ešte boli nemeckí vojaci, keď som tam došla, na pleciach už niesli raneného Američana.“ Asi päť týždňov boli v karanténe v bývalom lágri SS: „Tam doniesli Nemcov a my sme sa museli o nich starať, čo nás vtedy veľmi urážalo. Teraz už viem, že to nebolo správne.“


Mikrobusmi sa dostali z Nemecka do Plzne, kde sa od neznámeho človeka dozvedeli, že ich otec tiež žije. Z Česka prišli vlakom do Bratislavy, kde stretli známych zo Šamorína a keďže v Tomášove ešte nikto nebol, vzali ich so sebou. „Tam sme stretli priateľa ešte z Makabi a on nám chcel dať peniaze. Zobrali sme si 500 korún, on nám vravel, že to je nič a chcel nám dať viac, no s tým sme štartovali."


Ďalší deň sa išli pozrieť na ich pôvodný dom v Tomášove. Tam teraz býval notár, v mlyne bola národná správa. Ešte v ten deň sa tam stretli s otcom. Postupne im vypratali jednu izbu a neskôr sa notár vysťahoval. Po náročnom získaní dôkazu, že pred vojnou sa ich otec hlásil k židovskej národnosti, im vrátili aj mlyn. „Neboli sme šťastná generácia, nedalo sa žiť. To boli také ťažké časy.Nech to ešte jedna generácia nezažije, ale bojím sa, že ideme v ústrety, možno nie lágre, ale iným spôsobom, ružovo to nevyzerá. Najhoršie na svete je nacionalizmus, toje tá najväčšia pliaga.“


V roku 1947 sa vydala. V roku 1949 sa chceli vysťahovať do Izraela. Manžel ako advokát váhal, či bude schopný manuálne pracovať, no rozhodujúce bolo, že si nevedela predstaviť, ako tu už možno navždy nechá celú rodinu. Keď otec vtedy dostal infarkt, zostali napokon v Československu.

 

Post Bellum SK je nezisková organizácia, ktorá od roku 2008 na Slovensku vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Zaznamenávame príbehy a snažíme sa rozprávať ich ďalej: veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej minulosti. Viac na www.postbellum.sk


Macela Glevická, Martina Fiamová l Sep 12, 2017 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
28 reakcií pre „Príbehy preživších 3: Margita Horáková“

Robert napísal(a):

Okt 8, 2017 23:51

koki, ale vieš ako, niekto si musí robotníka a roľníka zastať, teda fyzicky pracujúceho. No Sulík a jemu podobní to niesú.

Robert napísal(a):

Okt 8, 2017 20:18

koki, aj tak je komunizmus somarina, ... stačí aby strategické podniky zostali v rukách štátu, 51 percent, a ostatok nech si robí čo chce .

Robert napísal(a):

Okt 7, 2017 15:34

vieš koki, ak by niekto chcel nebodaj vyzbrojiť cigáňov proti kotlebovcom, a tým pádom aj proti ostatku slovákov /tam by sa to zvrtlo/ tak u cigáňov neuspeje, smrti sa boja, ved ani za SNP nikto z nich nebojoval, ale sa iba ukrýval. Vieš také scenára ala juhoška tu boli, srbsko, kosovo.

Robert napísal(a):

Okt 6, 2017 13:46

koki, myslím, že to nebola dobrá iniciatíva chodiť s ťažkými kriminálnikmi diskutovať tak ako sa diskutovalo, ale poučenie je z toho.
Jasne, nedajú sa všetci hádzať do jedného vreca, máš v podstate pravdu, všade nájdeš fajn človiečika aj poriadneho podliaka. .... inak západ by si mal brať príklad z bývalého Československa, ako asimiloval cudzincov a nesprávať sa ako podliak.

Koki napísal(a):

Okt 5, 2017 18:33

Robert, to som nevedel že oni vtedy ešte aj tam chodili diskutovať. Myslím že to bola dobrá iniciatíva (väznice, podobne ako nemocnice, navštevujú aj katolícki kňazi), ťažko niekoho odsúdiť keď bol úmysel dobrý a nevyšlo to, pretože niekto neporozumel, alebo kvôli nešťastnej zhode okolností tej pohnutej doby.
Čo sa katolíkov týka, ľudia im pripisujú kdečo zlé a potom všetkých nahádžu do jedného vreca, že sú rovnakí. Tak to ale nie je, opýtaj sa toho kto RKC dobre pozná. Nepočul si o aktivitách Vatikánu alebo o obyčajných kňazoch a rehoľníčkach, ako sa za prenasledovania snažili Židom pomôcť? Sám poznám u nás židovskú rodinu ktorú ukryli mníšky, takže voči nám katolíkom oni nezatrpkli. Sami poznali, že veci nie sú iba čierne a biele, že ľudia sú rôzni. Nehovorí sa dnes aj o Židoch všetko zlé, takže sa aj boja verejne k sebe priznať, koexistujú v nedôvere a držia si od Nežidov akýsi odstup? Mám susedu Židovku, a hoci ona s nami ostatnými nekomunikuje tak ako to medzi susedmi býva, ja som pripravený jej vždy pomôcť, ako sa aj stalo. Tak je to, s Božou pomocou a dobrou vôľou sa dá všetko...

Robert napísal(a):

Okt 5, 2017 14:57

koki, ja to viem od bachara čo tam vtedy slúžil, v kuse tam chodili kecať s basistami, naivne, s najťažšími basistami, znásliňovačmi, vrahmi atd... a k čomu to mohlo viesť? len k vzbure z ich strany. Lebo Mikloško v tom jeho občiansko - katolíckom naivnom zbožštenom "ošiali" bol naivný, nie reálny, a nepozrel sa vec realisticky, čo sa týka tých zločincov. O tom vedia najlepšie povedať ludia z justície, tam nesedel nejaký za dopravnú nehodu, alebo bežnú krádež, ale ťažkí vrahovia.

Robert napísal(a):

Okt 5, 2017 14:50

koki, tým, že Mikloško chodil do Leopoldova po roku 89. kecať o "slobode, slušnosti, a všetkých naivnostiach, zmenách k lepšiemu v spoločnosti a justičnom systéme" atd... tým podnietil vzburu, chodil medzi ťažkých kriminálnikov, naivne, presne ako Havel bol naivný s amnestiou. Chápeš? Podnietenie nie že im vravel zbúrte sa, ale tým, že tam trepal s nimi, s grázlami a ťažkými násilníkmi, skoro každý deň, tie jeho bláhové reči. A tým prirodzene vyvolal isté zmeny, nároky u tých kriminálnikov atd.... tieto zmeny viedli k vzbure, vraždám, lebo od ťažkých vrahov - násilníkov, sa iné nedá ani nič čakať. A pravda bola to čo sa stalo, smrť násilie.
... a čo sa týka toho katolíckeho blahoslaveného, koki za slovenského štátu boli všetci katolíci jedna mafia

Koki napísal(a):

Okt 5, 2017 13:06

Robert, už viem kto je Titus Zeman, obeť komunistickej zlovôle, ale neviem že by za vojny podporoval prenasledovanie Židov alebo spolupracoval s vtedajšou vládou, ako to naznačuješ nižšie.
https://www.aktuality.sk/clanok/525140/tita-zemana-vaznili-a-tvrdo-mucili-vyhlasia-ho-za-blahoslaveneho/

Koki napísal(a):

Okt 4, 2017 21:17

Čo sa niekdajšieho Slovenského štátu týka, ktovie ako by to u nás vypadalo, keby nebol prišiel falošný mesiáš Germánov Hitler, nezapočal ofenzívu a nepodmanil si vtedajšiu Európu. Alebo či by sa v onej dobe tunajší Židia vyhli takému osudu, nech už by Slovensko malo akúkoľvek vládu.

Koki napísal(a):

Okt 4, 2017 21:04

Robert hovoríš o veciach o ktorých som ani nechyroval. Myslíš niektorého z troch bratov Mikloškovcov, tých KDH-kov? Ja už politiku nesledujem, neviem k tomu nič povedať, len sa mi zdá divné že by on mal podiel na vzbure väzňov. Hádam nie, prišlo to zrejme so zmenou atmosféry po páde režimu. Inak F. Mikloško, ako som ho občas videl, vypadá byť rozumný človek, aj V. Palko.

Stranka 1 z 3 1 2 3 »
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo