SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

V SNP bojovali aj palestínski parašutisti

V SNP bojovali aj palestínski parašutisti

Za Slovenským národným povstaním stáli dve skupiny: občianska a komunistická. Občiansky odboj tvorili hlavne armádni dôstojníci slovenskej armády.

 

A často aj so svojimi jednotkami. Vojaci a dôstojníci tvorili na oslobodenom území "československú armádnu zložku“. Velenie armády vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu bojaschopných mužov. Na vojenskú službu boli povinní nastúpiť aj Židia, ktorým sa podarilo vyhnúť deportáciám a nachádzali sa na oslobodenom území. Židia však radšej vstupovali do partizánskych skupín. Averzia voči  Židom totiž bola hmatateľná aj v armáde. Okrem toho partizáni prejavovali  viac vôle bojovať ako  vojaci. O ovzduší v armáde vypovedá  správa z 18. októbra 1944, desať dní pred porážkou povstania. V správe "Židia - účasť v národno-oslobodzovacej vojne“ vyslovujú autori nevôľu s počtom Židov v bojoch. Podľa materiálu Židia radšej ostávajú "na pohodlnejších a bezpečnejších miestach." Správa charakterizuje správanie Židov ako „nezdravé“.

 

/1/ Obdobnú kritiku vyslovila delegácia Povstania, vyslaná do Londýna. V delegácii boli: člen agrárnej strany Ján Ursiny, komunista Laco Novomeský a plukovnik Mirko Vesel. V Londýne uviedli, že Židia nebojujú a všetok čas trávia v kaviarňach.

 

/2/ Vyjadrenia boli zavádzajúce. Preukazovali zlú vôľu, zámer nerozumieť a prehliadať zlú situáciu Židov. Ľudia po úteku z pracovných táborov sa nemali kam uchýliť, nemali domov, prístrešie a mnohí dávno prekročili vojenský vek.  Zdržiavali sa na verejných miestach, lebo bez strechy nad hlavou nemohli byť v sychravom jesennom počasí na uliciach. Väčšina židovskej mládeže zahynula v táboroch v Poľsku, zachránila sa len malá časť najmä vďaka tzv. 6. (pracovnému) práporu. Práve oni boli jadrom židovskej jednotky z Novák, ktorá sa zúčastnila na Povstaní za cenu ťažkých obetí. Rodiny, ženy, deti, starci z táborov nemali kam ísť, majetok bol arizovaný, životom sa prebíjali len ťažko.

 

Narukovaní slovenskí vojaci mali kde zanechať rodiny, mali príbytky, o rodinných príslušníkov sa mal kto postarať, Židom chýbalo všetko, nemali prácu ani živobytie. Palestínska parašutistka Chaviva Reiková aj iní zorganizovali v Banskej Bystrici dielne, kde sa šili uniformy pre armádu. Dielne zásobovali armádu a Židom poskytli aspoň malý zárobok. Mnohí nezamestnaní sa zúčastňovali na obranných prácach, napríklad na stavbe letiska  v Brezne nad Hronom.

 

 

Armádni dôstojníci  vysielali Židov do najnebezpečnejších akcií. Židov bolo málo, svoje si zažili, väčšina zahynula, preto sa cítili  diskriminovaní, že dôstojníci od nich žiadajú ďalšie obete. Iste, takéto myslenie je sporné, veď išlo o záchranu povstania. Boli aj telesne zdatní Židia ktorí sa vyhýbali vojenskej službe, boli aj ulievači aj zbabelci.  Ani vojaci armády neprekypovali bojovým nadšením.  Židovskí vojaci, ktorí prežili boje pri Baťovanoch, sa na slovenských spolubojovníkov sťažovali: chodia nocovať domov a po prvých výstreloch ujdú. Tak to medzi ľuďmi chodí: sťažovali sa obe strany.

 

Nemecké sily na povstalecké územie útočili zo všetkých strán. 28. októbra 1944 dobyli celú oblasť Banskej Bystrice aj mesto. Nastal panický útek. Utekalo sa do hôr a do okolitých lesov. Medzi utečencami bola aj židovská skupina okolo židovských parašutistov z vtedajšej Palestíny. Na Slovensko boli vyslaní piati:  bystrická rodáčka Chaviva Reiková, Rafael Reiss z južného Slovenska a Bratislavčan Cvi ben Jaakov (Gruenhut). Chajim Chermeš bol vyslaný do Maďarska a Aba Berdičev do Rumunska v nádeji, že sa z povstaleckého územia dostanú do vlastného rodiska. Reiková a Berdičev prileteli lietadlom na letisko Tri duby. Traja ďalší zoskočili padákom na nesprávne miesto a do Banskej Bystrice museli pešo.

 

/3/ Parašutistov vyslali sionisti z britského mandátneho územia Palestína. V boji proti fašistom mali reprezentovať palestínske židovstvo. Nie všetkým sa podarilo dostať sa na miesto pôsobenia. Berdičev zmizol cestou do Rumunska. Gruenhut zahynul asi v koncentračnom tábore Mauthausen alebo keď spojenci bombardovali vlak s deportovanými ľuďmi. V bombardovanom vlaku zahynulo aj mnoho Slovákov, hlavne komunistov. Reiková a Reiss padli do nemeckého zajatia a popravili ich v Kremničke.

 

 

Len Chermeš sa zachránil ako partizán na Slovensku, ale do Maďarska nedorazil ani on. Akcia sa skončila fiaskom: štyria vyslaní zahynuli a takmer nič z určených úloh nevykonali. Izraelské židovstvo vyslalo parašutistov, aby demonštrovalo, že aj Palestína sa zúčastňuje boja proti nacizmu, keď Židovská agentúra konečne presvedčila Britov, aby skupiny vyslali. Angličania skupiny vycvičili, prípravy a výcviku sa zúčastnili aj palestínski Židia. Misie boli vyslané na Slovensko, do Talianska, Juhoslávie, Maďarska a inde. Britské velenie dúfalo, že parašutisti na Slovensku nájdu zostrelených letcov a dostanú ich do bezpečia.

 

Mali pôsobiť aj ako špionážna agentúra, ako západná rozviedka poza chrbát komunistov. Zámer sa mal vydariť aj vďaka slovenčine, ktorú ovládala časť parašutistov. Parašutisti mali pravdepodobne tajné úlohy od Britov aj od Židov, ale veľa sa o tom nevie. Tajné poslanie naznačuje zákaz stretnúť sa s domácimi komunistami. Z amerických dokumentov vieme, že spojenci svoju činnosť na Slovensku tajili. Slovensko totiž patrilo do sovietskej sféry a spojenci svojimi aktivitami Rusov vlastne obchádzali.

 

/4/ Sionisti boli protivníkmi palestínskych komunistov, židovských aj arabských. Komunisti odmietali sionizmus ako buržoáznu ideológiu, ktorá odporuje triednemu boju. V Palestíne tieto rozpory boli viditeľné. Tragikomická tvár misie sa ukázala po zoskoku parašutistov na nesprávnom mieste pri Važci. Pokračovali pešo a zastavili v miestnej chalupe vo Važci. V susednej miestnosti oddychovali ustupujúci bojovníci z Novák, medzi nimi komunista Juraj Špitzer, politický veliteľ nováckej jednotky. Keďže parašutistov ešte pred odletom vystríhali pred komunistami, svoju prítomnosť neprezradili.

 

 

/5/ Špitzer, kedysi člen Hašomer Hacair, bol v Palestíne medzi členmi hnutia známy a vedelo sa, že prešiel ku komunistom. Nastala paradoxná situácia. Jedným z poslaní parašutistov bolo napomôcť židovskému odboju a keď stretli židovských odbojárov, zatajili sa. Úlohy parašutistov boli zjavne nereálne. Sionistické vedenie v Palestíne zorganizovalo a vypravilo nerealizovateľnú misiu. Novácki odbojári iniciatívu Palestínčanov nepotrebovali. (Keď som po páde komunizmu na Slovensku rozprával v Bratislave dr. Jurajovi Špitzerovi važecký príbeh, zhrozil sa.) Celá epizóda svedčí o zlej príprave misie parašutistov na Slovensko. V skutočnosti nevedeli, čo sa tam deje. Boli poverení organizovať židovský odboj a keď natrafili zhodou okolností na židovských odbojárov, ukryli sa a do kontaktu nevstúpili.                                                                                                                                                                                                                                                              Poslaním parašutistov bolo aj ukázať slovenským Židom, že nie sú sami, že Židia v slobodnom svete,  hlavne sionistické hnutie, na nich myslia, že slovenské židovstvo nie je zabudnuté. Skutočne, tých niekoľko domácich Židov, ktorí stretli parašutistov, najmä Chavivu Reikovú, ích prijalo s nadšením. Plánom židovských organizácií v Palestíne bolo, že parašutisti zorganizujú  židovský odboj.  Väčšina plánov, okrem vyslania malej skupiny zostrelených letcov do Talianska, zlyhala. Parašutistom dôrazne nariadili skrývať sa a utajiť svoju indentitu a tak sa stretli len s niekoľkými miestnymi Židmi. Problémy mala hlavne bystričanka Chaviva Reiková, ktorú v Bystrici okamžite spoznali. Nemecká rozviedka im rýchlo prišla na stopu v Podbrezovej, ale v noc nemeckej razie boli parašutisti v Banskej Bystrici.

 

 

Na organizovanie odboja Židia na Slovensku nepotrebovali vyslancov z Palestíny. Odboj si organizovali sami, hlavne v pracovných táboroch Nováky a Sereď.  Spojili sa s partizánskymi skupinami, dokonca niektoré miestne pomáhali zakladať. Parašutisti boli nútení skrývať sa, keď stretli židovských odbojárov. Z týchto dôvodov pokladáme akciu za fiasko. Poslanie sa im splniť nepodarilo a za nezdar zaplatili životom. Sionistické hnutie pokladalo za dôležité ukázať anglickej vrchnosti, že "aj my sme tu." Práve preto Briti dlho váhali, kým s výsadkom na Slovensko súhlasili. Britská správa Palestíny prirodzene nechcela palestínskym Židom poskytnúť možnosť preukázať, že "aj my sme tu", aby po vojne neohrozili celistvosť impéria. Bolo treba intervenovať u najvyšších inštancií v  Londýne, aby misiu povolili.

 

Pred odchodom na Slovensko sa stretli parašutisti so slovenskými Židmi, ktorí tajne prešli maďarské, juhoslovanské a turecké hranice a do Palestíny sa dostali v rokoch 1943-1944. Piati slovenskí Židia boli poverení rozprávať sa s parašutistami, pripraviť ich a informovať o Slovensku. Boli to: Moše Kraus z Nitry, člen sociálno-demokratického pravicového mládežníckeho hnutia; Moše Daks (Dak) z Bratislavy s priateľkou, tiež členkou pravicového mládežníckeho hnutia a Jakov Ronen (Tibor Rosenberg, Benito) s priateľkou Chajkou. Benito bol členom ľavicového mládežníckeho hnutia Hašomer Hacair. Kraus a Daks /6/ vystríhali parašutistov, že dnešné Slovensko je iné ako poznali, že prešlo fašizáciou, že domáci  Židia sa naučili žiť v nebezpečenstve a snažia sa mu vyhnúť, že nemajú živobytie, že  príšelci sa tam nevyznajú a ohrozia vlastné životy.

 

Parašutistov po príchode na Slovensko nevítali radostne. "Nemáme dosť vlastných obetí? Treba ich aj dovážať?" argumentovali domáci. Egon Roth, funkcionár Hašomer Hacair na Slovensku, priamo parašutistom ich príchod vytýkal. Niektorí použili výraz "avanturizmus". Kocky však bola vrhnuté. Parašutistom dvakrát navrhli návrat, odmietli. Druhý návrh padol pred posledným odletom lietadiel do Talianska. Parašutisti jednoznačne zavrhli odchod: Kapitán opúšťa topiacu sa loď posledný. Ako by ich prijali doma?  Utečenec z Poľska Josef Kornianski ich presviedčal „lepší živý Žid ako mŕtvy hrdina.“ Kornianski zažil Nemcov v Poľsku, ešte pred Slovenskom a vedel, o čom hovorí. Staručký nitriansky rabín Šmuel Dov Unger naopak povedal Chavive Reikovej, keď ju stretol v Bystrici, že návratom na Slovensko si vyslúžila večnosť. Dokonca ju požiadal, aby Židom v Banskej Bystrici zariadila kóšer stravu, o čo sa aj pokúsila.

 

 

Pred pádom Povstania sa židovská skupina zorganizovala, zbrane a výstroj dostali od partizánskeho veliteľstva. Srdcom jednotky boli štyria parašutisti, Chaviva Reiková, Raffi Reis, Cvi Ben-Jaakov (Gruenhut) a Chajim Chermeš. Okolo nich sa zoskupili členovia mládežníckych hnutí Hašome Hacair, Makabi Hacair a další mladí muži a ženy. Vojenským výcvikom prešli len niektorí, napríklad Elo Gross, z tábora Nováky, ťažko zranený v bojoch pri Baťovanoch. K skupine sa pripojilo niekoľko starších veteránov sionistického hnutia, boli zúfalí, nevedeli, kde sa uchýliť pred postupujúcimi nemeckými jednotkami.

 

Skupina sa pustila hore do lesov nad Starými Horami a veteráni za mladšími nestačili. Museli teda zastať a oddýchnuť si. Rozostavili stráže a uložili sa. Niektorí sa vyzliekli do spodkov, zobuli si topánky. Upadli do hlbokého spánku. Takto ich prekvapila jednotka Vlasovcov, rusko-ukrajinských nemeckých spojencov. Časť spiacich postrieľali, časti sa podarilo ujsť, mnohým naboso a v spodkoch, iní v bielizni padli do zajatia. Medzi zajatými boli Chaviva Reiková, Rafi Reiss, možno aj Cvi ben-Jaakov. Nemecká rozviedka vedela o skupine už v Podbrezovej, možno práve oni židovskú skupinu sledovali.

 

Na každý pád disciplinovaná vojenská jednotka sa na vojnovom území nevyzlečie a nevyzuje. Iste, ľudia boli nesmierne unavení po celodennom pochode v horách. Ale boli nočné stráže na úrovni? /8/ Záhuba jednotky nechala otvorené mnohé otázky. /9/  Z parašutistov sa zachránil len Chermeš. Chaviva Reiková a Rafi Reiss padli do zajatia, držali ich vo väznici v Banskej Bystrici a neskôr popravili v Kremničke. Osud Cvi ben-Jaakova je neznámy. Predpokladá sa, že zahynul. Existuje aj teória, že zahynul pri spojeneckom bombardovaní vlaku do Mauthausenu. Chermeš sa po vojne vrátil do Izraela a o svojich zážitkoch napísal knihu. /10/ Okolo parašutistov a hlavne Chavivy Reikovej vznikol mýtus, stále pestovaný  v Izraeli.

 

Pamiatke môjho syna Ori-Moše Jelinka, ktorý zahynul vo vodách rieky Ganges v Indii.

 


Písané exluzívne pre DELET

Autor je historik a spistovateľ slovenského pôvodu. Roky prednášal na univerzite v Tel Avive.


Ješajahu Andrej Jelínek l Júl 5, 2013 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo