SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Príbehy preživších: Gerta Vrbová (1926)

Príbehy preživších: Gerta Vrbová (1926)

Prežili holokaust a dnes rozprávajú svoje príbehy. DELET vám najbližšie týždne prinesie rozhovory s ľudmi, ktorí útrapy holokaustu zažili. Aj preto, aby sa nezabudlo.

 

Príbeh prvý: Gerta Vrbová: Vďaka tomu, že moja rodina pokračuje, som presvedčená, že všetko moje úsilie prežiť vojnu malo cenu

 

Narodila sa 28. novembra 1926 v Trnave ako Gertrúda Sidonová v rodine obchodníka. Jej otec vlastnil mäsiarstvo, no podnikateľkou bola aj jej matka. „Za Československa sme sa mali veľmi dobre, bolo to veľmi príjemné, ja som mala šťastné detstvo.“ Na sklonku 30. rokov sa však nad Európu už sťahovali mračná blízkeho konfliktu. Gertini rodičia zvažovali možnosť odchodu do bezpečia, no možnosti úniku pre nich takmer neexistovali. „Z ich rozhovorov mi bolo jasné, že pre nás nie je na celej planéte miesto, kam by sme mohli ísť. A musíme teda zostať doma a dúfať v to najlepšie.“


Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu v roku 1939, v ktorom vládla Hlinkova slovenská ľudové strana, sa situácia začala rapídne zhoršovať a ich životy sa zmenili na nepoznanie. Zrazu sa skončili dlhoročné kamarátstva, ako Židovku Gertu vylúčili z gymnázia, ktoré navštevovala. „Mamička, ktorá mala schopnosť vyvodiť z každej situácie praktické dôsledky, rozhodla, že by som si mala urobiť kurz pre sekretárky.“ Voľný čas trávila s kamarátkou aj na kurze, kde sa učila vyrábať  umelé kvety. „Ja som bola žiaľ, naozaj nešikovná a kurz som zvládla len vďaka tomu, že mi Inge vždy pomohla...“ Vylúčená z majoritnej spoločnosti, vyhľadávala spoločnosť mladých, ktorí mali podobný osud ako ona a túžili po vzdelaní. V takejto skupine sa bližšie spoznala aj so svojím budúcim manželom Walterom Rosenbergom, ktorého dnes celý svet pozná ako Rudolfa Vrbu. „V tej dobe som spoznala môjho kamaráta Waltera Rosenberga, s ktorým sme chodili najprv do školy spolu, potom ma učil matematiku a chémiu, schádzali sme sa a spolu sme sa učili.“


V obchode Gertinho otca získal miesto správcu jeho bývalý zamestnanec, ktorý sa k nim správal veľmi arogantne. Gerta bola dokonca svedkom toho ako jeho syn – gardista, zbil jej tetu. Žasla nad tým, ako celkovú situáciu dokázali prijať dospelí, ktorí verili, že to čoskoro prejde. Ona a jej rovesníci sa s tým však vyrovnávali oveľa ťažšie. Ako prejav odporu proti neustálemu ponižovaniu sa dokonca rozhodli prepadnúť niekoľkých najaktívnejších mladých prisluhovačov režimu, „... ale nikto z nás potom necítil žiadne uspokojenie.“


Roky sa však míňali a nádej, že sa vojna čoskoro skončí, sa rozplynula. „Boli to zvláštne dva roky dospievania. Napriek tomu nás nepripravili na to, čo sa začalo diať v roku 1942.“ Kritická chvíľa nastala s odchodom prvých transportov sprvu mladých Židov za hranice krajiny. Rodina musela prijať ťažké rozhodnutie opustiť svoj domov a utiecť do Maďarska, kde mali príbuzných, ochotných im pomôcť. „Každým nervom v tele som cítila, že práve teraz naozaj začal môj boj o prežitie.“ Útek prebehol bez problémov vďaka pomoci rodiny. „To zariadil môj strýčko, ja som mala pätnásť rokov. Išli sme do jednej dediny na Slovensku a tam sme mali takého pána, ktorý tie hranice dobre poznal a ten nás cez ňu previedol.“


Gerta s matkou (otec prechádzal hranicu osobitne) sa vybrali k najbližšej dedine na maďarskej strane – Diószeg (Sládkovičovo). Jej teta, ktorá tu bývala, ich posadila na vlak do Budapešti, kde mali príbuzných, „bez nich by sme to neboli mohli prežiť.“ Vzápätí sa šťastne podarilo prekročiť hranicu aj Gertinmu otcovi.

 

Životu na úteku sa však museli prispôsobiť. Rodičia boli bez práce a Gerta nemohla navštevovať školu, pretože sa skrývali pod falošnou identitou. „Aj na ulicu som sa bála, ja som nevedela maďarsky... keď ma mama poslala niečo kúpiť, tak som si musela napísať tú vetu, čo mám kúpiť a ako to mám vysloviť.“ Napriek tomu, hlavne vďaka obetavej pomoci príbuzných, mohli žiť relatívne normálnym životom, Gerta však nemala príležitosť stretávať sa s ľuďmi vo svojom veku, čo pociťovala ako veľkú nevýhodu: „Mne strašne chýbala spoločnosť mladých ľudí v mojom veku“. Ťažko znášala aj pomyslenie na krutý osud svojich blízkych na Slovensku i prenasledovanie Židov vo vojnou zmietanej Európe. Predovšetkým vďaka matkinej pomoci sa jej podarilo prekonať depresiu, začala navštevovať rôzne kurzy a učiť sa francúzštinu. Život sa ale pre utečencov stával v Maďarsku čoraz komplikovanejší.

 

V roku 1943 ich niekto pravdepodobne udal a Gerta s rodičmi skončili ako ilegálni utečenci v internačnom tábore. Aj tu sa jej matka dokázala lepšie prispôsobiť situácii ako otec, ktorý „vzdal boj o vlastné prežitie.“ Gerta v tábore, naopak, nadviazala množstvo kontaktov s jej rovesníkmi, ľuďmi, ktorí prežili kruté rany osudu. Jej strýkovi sa o niekoľko týždňov podarilo dostať ich z tábora preč, ale Gerta svoje kamarátky opúšťala nerada. Vrátili sa k svojmu životu v Budapešti, pričom sa Gerte naskytla vítaná príležitosť pracovať u svojej príbuznej ako vychovávateľka jej detí.

 

Dramatický obrat v ich životoch nastal po obsadení Maďarska nemeckými jednotkami v roku 1944. Situácia miestnych Židov, nevraviac o ilegálnych prisťahovalcoch, sa prudko zhoršila. Gertin otec skončil o krátky čas v pracovnom tábore, kým ona sama s matkou sa pokúšali uniknúť pozornosti úradov premiestnením do ďalšieho úkrytu. Kvôli hrozbe prezradenia však museli zvoliť útek späť na Slovensko, kde v tom čase panovala relatívne bezpečná atmosféra.

 

Od apríla 1944 žila Gerta v Bratislave a pod falošnou identitou Gerta Jurkovičová, sa jej dokonca podarilo získať miesto sekretárky. Zároveň sa napojila na podzemnú sionistickú organizáciu, ktorej pomáhala pri zabezpečovaní falošných dokladov. V lete sa jej naskytla príležitosť stretnúť sa opäť s priateľom Walterom. Stretnutie očakávala s nadšením, nečakala však takú zmenu chlapca, do ktorého bola kedysi zamilovaná. „Nemohla som uveriť, že sa niekto môže tak zmeniť iba za dva roky... Pochopila som, že sa mu muselo stať niečo hrozné.“ Walter jej začal rozprávať o pekle prežitom v Osvienčime, z ktorého v roku 1944 ušiel s Alfrédom Wetzlerom: „To ma úplne zdrtilo, pretože pre mladého človeka, aj keď sme vedeli, že sa tam robia zlé veci, to bolo nepredstaviteľné.“ Gerta vedela, že od tejto chvíle nebude nič ako predtým. „Poznala som pravdu a bolo to ukrutné bremeno.“


S Walterom sa v lete 1944 často stretávala a ich priateľstvo sa obnovilo, aj keď dôvera, aká medzi nimi panovala ešte pred deportáciami, sa nevrátila. Tu do ich osudov zasiahlo vypuknutie Slovenského národného povstania, ktoré Walter využil. Odišiel z Bratislavy a pridal sa k boju proti Nemcom, no Gerta s mamou zostala v hlavnom meste. Napriek nebezpečnej situácii, ktorá na Slovensku vznikla v dôsledku jeho obsadenia Nemcami a ich snahou úplne „doriešiť židovskú otázku“, neskrývala sa a chodila navštevovať svoju chorú babičku do nemocnice. Pravdepodobne tu si ju niekto všimol a udal gestapu, ktoré si pre nich uprostred jednej novembrovej noci prišlo. „Bolo mi jasné, že Nemci nás Židov považujú za menejcenných... Bola som odhodlaná nedať svoj strach najavo.“

 

Gerta vďaka informáciám od Waltera vedela, čo ju čaká, matku však posledné udalosti zlomili. Nevydržala ponižovanie, bitie a lži. Gerte navrhla, aby priznali svoju pravú identitu. Matka netušila, čo v skutočnosti znamenajú koncentračné tábory. „Snažila som sa mamičku presvedčiť, že to nesmieme vzdať... Bola som príliš mladá, než aby som mohla chápať, že mamička je moc unavená a že si praje pripojiť sa k svojim ľuďom.“ Zlom nastal po piatich dňoch neúspešných výsluchov na gestape, keď jej matka nedokázala zaprieť, že medzi novými väzňami spoznala svoju svokru. Nacisti sa tak nakoniec dozvedeli, kto v skutočnosti sú.

 

Nasledujúci deň využila príležitosť a vyskočila z otvoreného okna: „Naraz ma túžba žiť zasiahla s takou silou, že všetky pochybnosti zmizli a ja som vyskočila z okna.“ To, že tam svoju matku, ktorá odmietla utiecť, nechala, je však dodnes jeden z jej najbolestivejších zážitkov.

 

Po úteku z gestapa sa bezradná Gerta obrátila s prosbou o pomoc na svojho bývalého šéfa, u ktorého pracovala ako sekretárka. Len vďaka pomoci priateľov sa jej podarilo získať nové papiere a prejsť opäť do Maďarska. Skúsenosti z dvoch predchádzajúcich prechodov hranice jej pomohli dostať sa až do Galanty:  „V noci som síce nespala, ale necítila som sa unavená, v žilách  mi prúdil adrenalín. Kúpila som si lístok... S lacným kufríkom a ošúchaným kabátom som medzi ľudí čakajúcich na vlak do Budapešti dobre zapadla a bez problémov som nastúpila. Našla som si miesto a tvrdo som zaspala vysilením.“

 

Do Budapešti sa dostala v deň svojich 18. narodenín. Takmer neuveriteľnou zhodou okolností a vďaka pomoci známych získala na príslušnom úrade status utečenca, doklady, byt a dokonca vreckové. „Nemohla som uveriť, aké ma stretlo šťastie a bavia som sa na tom, aká je to irónia, že ma nakoniec podporujú fašisti.“ Zároveň sa zapojila do činnosti ilegálnej židovskej skupiny a pašovania falošných dokladov do miestneho geta.

 

V Budapešti prežila aj oslobodzovanie Červenou armádou. „To bolo strašné, pretože, to sa pamätám, že ja som bývala v jednom byte, to bolo v decembri, naraz v noci, som spala a pol izby bolo odstrelenej. Ale moja posteľ tam ostala, lenže všetky tie smeti boli na mne. Takže to bolo veľmi také dobrodružné, byť v tej Budapešti, keď sa o ňu  bojovalo. A bolo to aj strašné, lebo ľudia mali taký hlad, že keď bol kôň zastrelený, tak išli, aj keď sa strieľalo, tak išli s nožmi a brali si mäso, bolo to teda strašné.“

 

Koniec vojny prežila v Maďarsku, túžila však vrátiť sa späť do Trnavy a zistiť, čo je s jej rodičmi. Na konci mája sa ocitla opäť doma. „Do Trnavy som dorazila neskoro popoludní a išla som rovno k nášmu bývalému domu... Vyšla som po schodoch k nášmu bytu a zazvonila. Vo dverách sa objavil pán Simončič, náš bývalý predavač a zostal na mňa vydesene zízať.“


Jej najbližší sa však do Trnavy nikdy nevrátili. Svoju budúcnosť si začala plánovať s Walterom, s ktorým sa opäť zišla. Keďže obaja túžili po vzdelaní, rozhodli sa využiť príležitosť a zapísali sa na maturitný kurz. „Dohnali sme šesť rokov za tri mesiace.“ Na Slovensku ju už nič nedržalo, odišla preto do Prahy, kde Walter začal študovať chémiu a ona medicínu. S nadšením doháňali stratený čas. Ešte počas štúdia sa vzali, neskôr mali dve deti. Obaja úspešne ukončili štúdium a dostali dobré zamestnanie. Gerta sa rozhodla pokračovať vo výskume a získala miesto vo Fyziologickom ústave Československej akadémie vied. Život bol však náročný, nielen preto, že väčšinu energie museli vynakladať na zháňanie základných potrieb, „ale nejak nám to manželstvo neklapalo. Neklapalo kvôli tomu, že sme boli obaja ešte príliš traumatizovaní tým, čo sa stalo cez vojnu.“ Nakoniec nevideli inú cestu než rozvod.

 

Gerta spoznala nového muža, anglického vedca. „Ten prišiel do Prahy s  nami prediskutovať nejakú prácu a my sme sa do seba dosť zamilovali a chceli sme spolu žiť, lenže za komunizmu človek nemohol žiť s kapitalistom. Bolo to dosť ťažké aj sa stretávať, aj si plánovať život.“ Gerta sa v roku 1958 rozhodla utiecť, jej rozhodnutie sa však odvíjalo od skutočnosti, že útek z republiky plánoval aj  Rudolf „on utiekol skoro v rovnaký deň ako my. On išiel na konferenciu do Viedne a potom odtiaľ išiel do Izraela.“ Gerta využila pozvánku na cestu do Poľska, jej deti však ostali v Československu. Vrátila sa preto po deti do Prahy ilegálne: „...jeden kamarát so mnou išiel na Snežku a čakal tam dva dni na mňa, až som sa vrátila s deťmi a pomohol mi s deťmi potom dole a na vlak do Varšavy.“

 

Vo Varšave dostala od budúceho manžela letenku do Prahy (s prestupom v Kodani) a na dánskom vyslanectve získala krátkodobé vízum. „Ale deti na tom mojom pase neboli, tak som ich napísala so svojou rukou do toho pasu.“ Odletela do Kodane, kde ju už čakal jej priateľ. „V tom Dánsku sme boli rok, lebo som nemohla dostať anglické vízum.“ Bolo veľmi náročné nájsť si s dvomi deťmi prácu. Až keď sa vydala „a mne sa moc nechcelo sa vydať, tak som čakala, či to vyjde,“ mohla odísť do Londýna, kde žije dodnes. V Anglicku sa jej podarilo naštartovať úspešnú vedeckú kariéru a dosiahnuť mnohé pracovné úspechy. Stala sa významnou fyziologičkou a odborníčkou v obore elektrostimulácie, dnes  je emeritnou profesorkou neurológie na University College v Londýne. Veda je sále jej veľkou vášňou a vo svojej bohatej publikačnej činnosti pokračuje dodnes.

 

Walter sa nakoniec tiež presťahoval do Londýna, aby mohol tráviť čas s ich deťmi. Gertina druhá dcéra Zuzana po smrti otca v roku 2006 zorganizovala v Cambridge pripomienku jeho úlohy v čase holokaustu. „Ona strašne obdivovala svojho otca a ona chcela robiť spomienku na ten jeho útek. Keď umrela, tak ja som si to vzala na seba, lebo tak čo môžem robiť? Len to, čo by ona chcela robiť.“


Zuzka si chcela 70. výročie úteku Vrbu a Wetzlera pripomenúť tým, že sa uskutoční pochod z Osvienčimu do Žiliny. Žiaľ, tento plán už nestihla realizovať. Tejto úlohy sa spolu s priateľmi zhostila Gerta, pričom výsledkom ich snahy je projekt Vrba – Wetzler Memorial. Ona sama sa podelila so svojimi zážitkami z obdobia vojny vo viacerých dielach (Komu věřit, koho oklamat, vo Veľkej Británii vyšla aj kniha spomienok Betrayed generation). „Spomienky ma nútia, aby som ich zapísala, pretože inak by nenávratne zmizli. Som to dlžná ľuďom, ktorí holokaust neprežili, ale i tým, ktorí z mojich zážitkov môžu čerpať poučenie.“ Myslí, že mladá generácia si dnes neuvedomuje, aké má šťastie, že žije v mieri. „To by si mladí ľudia mali uvedomiť, že keď sú netolerantní jeden k druhému, že je to strašne nebezpečné, lebo to môže skončiť v katastrofe.“

 

Post Bellum SK je nezisková organizácia, ktorá od roku 2008 na Slovensku vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Zaznamenávame príbehy a snažíme sa rozprávať ich ďalej: veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej minulosti. Viac na www.postbellum.sk


Martina Fiamová l Júl 24, 2017 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo