SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Príbehy preživších 2: Edita Grosmanová

Príbehy preživších 2: Edita Grosmanová

Prežili holokaust a dnes rozprávajú svoje príbehy. DELET vám najbližšie týždne prinesie rozhovory s ľudmi, ktorí útrapy holokaustu zažili. Aj preto, aby sa nezabudlo.

 

Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz.

 

Detstvo pod Vihorlatom

Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924 ako tretie zo siedmich detí. Mala dve staršie sestry, Margitu a Leu. Ich otec pracoval ako sklenár. Mama bola dlhodobo chorá, mala vysoký tlak, a lekár jej už po prvom pôrode neoporúčal mať ďalšie detí. Napriek tomu ich mala ešte šesť.

 

Podľa vlastných slov mala Edita veľmi šťastné detstvo. Jej rodina bola nábožná, najmä starí rodičia. Vychovávaní boli tolerantne a žili bežným malomestským životom. Celé detstvo Editka prežila v rodnom Humennom, na ktoré spomína často a veľmi rada, najmä na Vihorlat, ktorý sa jej dodnes spája s domovom. Sama hovorí: „My sme mysleli, že sme v raji, že to je maximum, čo dieťa môže dostať.“ Jednou z jej najjasnejších spomienok je, ako pomáhali v domácnosti a celé dni mali potom žlté prsty od prášku na podlahy. Nikdy im to však nevadilo, pretože pomáhali rady.

 

Ďalšia časť spomienok z detstva sa viaže so školou. Friedmannovci veľmi dbali na to, aby všetky deti dostali dobré vzdelanie. Otec chcel, aby neskôr išli študovať aj na vysoké školy. Ako Židia spočiatku v soboty nemuseli chodiť do školy. Neskôr už túto povinnosť mali aj oni, ale aspoň nemuseli v tento deň v škole písať. Podľa Editiných slov boli Friedmannove deti v škole vždy najlepšie a učitelia ich dokonca brávali do vyšších tried ukazovať, ako si poradiť s gramatikou a matematikou. So smiechom spomína, ako jej staršia sestra Lea raz neprišla hneď zo školy domov: „Mama povedala, že určite dostala jednu dvojku a hanbí sa prísť.“


Letné prázdniny sa im vždy zdali pridlhé a tešili sa na návrat do školy. Zarábali si počas nich na vreckové sušením lipového kvetu a predávaním hluchavky. Za zarobené peniaze si kupovali rôzne drobnosti, napríklad tzv. americké oriešky. Tento priam idylický život sa však na konci 30. rokov radikálne zmenil.

 

Život so žltou páskou

Zmenu postoja k Židom na Slovensku Edita pocítila už v roku 1938 v škole. Židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Spomína, ako sa vrátila domov sestra Lea, ktorá začala študovať na obchodnej akadémii. Rozprávala im, ako pred školou stál chlap, ktorý im povedal: „Táto škola nie je pre Židov!“ Lea odmietla takúto segregáciu a zo školy odišla.

 

Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Medzi tie, na ktoré si Edita spomína najviac, patrilo, že nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú  pásku. Žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskoršie, to už som bola v koncentráku.“


Veľmi ťažko aj spomína na to, ako si v novinách prečítali, že naše slovenské protižidovské zákony boli prísnejšie ako tie nemecké. Zároveň si pamätá na zmenu postojov susedov a ľudí z okolia: „Susedka, ktorá večer prišla: ,Pani Friedmannová, zabudla som kúpiť vajíčka.´Mama jej dala vajíčka, cukor. Po vydaní týchto novín nám ani neodzdravila na ulici.“


V Humennom vtedy podľa pani Edity žilo približne 60% Židov, avšak väčšina z nich bola chudobná. Nechápala preto, čo môžu týmto ľuďom nasľubovať. Ako sama hovorí, dodnes tejto nenávisti voči iným nerozumie. Sama totiž vie, čo je to prežiť peklo, a bojí sa, aby to iní ľudia nemuseli zažiť znovu: „Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz... Lebo i ten víťaz stratí svoje deti a stratí prácu mozgov a rúk, a potom ekonómia ako vyzerá, koľko rokov to trvá, dať to dohromady. A než sa to dá dohromady, už to zase vybuchne. Takže to je také nezmyselné. A prečo vlastne? Pre náboženstvo?“


Nerozumie, ako mohli ľudia poslať svojich vlastných priateľov, susedov a známych na smrť. Zároveň dodáva, ako ľudia, ktorí sa z vojny a z táborov už nikdy nevrátili, mohli slovenskému národu pomôcť: „Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti Alzheimeru. Tí Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“


Edita už potom študovať nemohla, pretože mala viac ako 14 rokov. Židia starší ako 14 rokov totiž nemohli chodiť do žiadnej školy. Mladšie deti vraj aj niekoľkokrát vychodili piatu triedu, pretože do 14 rokov bola školská dochádzka povinná, ale zároveň nemohli navštevovať vyššiu triedu ako piatu. Edita sa tak snažila aj so staršími súrodencami pomáhať rodičom zarábať, ako sa dalo. Ich najväčšou starosťou bolo, ako prežiť. Otec, keďže pracoval ako sklenár, dostal potom prezidentskú výnimku, platiacu pre celú rodinu.

 

 

Prvý slovenský transport

V roku 1942 sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenskej republiky. Papiere na otcovu výnimku stále nechodili a do transportu tak zobrali aj Editu spolu so sestrou Leou. Mysleli si, že idú len na prácu do Poľska, o otcovej udelenej výnimke vtedy ani jedna z nich nevedela. Edita sa po vojne dozvedela, že otec po získaní papierov aj požiadal jedného známeho, arizátora, aby ich šiel zobrať z Osvienčimu, ktorý považovali za pracovný tábor. To sa však už nikdy neudialo.

 

Transport do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase sa však medzi väzenkyňami v dôsledku slabej stravy, vyčerpanosti a neexistujúcej hygieny začali vyskytovať rôzne choroby. Ochoreli aj obe sestry.

 

Spomienka na sestru je pre Editu najhorší zážitok z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus: „Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, ako tam tie potkany behajú vedľa nej. Ona ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som tam pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala... A ja som jej povedala: ,Nehnevaj sa na mňa, že žijem.´ Ja som si robila výčitky, že ja som prežila.“ Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.

 

Edita potom tiež ochorela, dostala kostnú tuberkulózu, v tom čase smrteľnú chorobu. Nemci všetkých chorých posielali do plynu. Jej však život zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová, slúžiaca na ošetrovni. Vždy, keď bol chvíľu pokoj a Nemci ľudí do plynu neposielali, ju zobrala do ošetrovne, aby jej chorobu preliečila. V ošetrovni tak bola niekoľkokrát, vždy len na pár dní. Medzitým musela chodiť normálne do práce s veľkými bolesťami a dávať si pozor, aby nekrívala, inak by jej na chorobu Nemci prišli a zabili by ju. Proces choroby sa tak podarilo zastaviť a bolesť ustúpila.

 

V roku 1944 sa jej podarilo spolu s priateľkou Elzou získať funkciu upratovačky jednej štvrtiny bloku. Na starosti mali udržiavanie poriadku, výdaj jedla: „To nebola ľahká robota, lebo jedlo prichádzalo v sudoch, ktoré vážili 75 kíl, ale tá práca mi prišla ľudskejšia a lepšia.“ Tábor bol rozdelený na tri samostatné časti: mužskú, ženskú a rodinnú. Z rodín však podľa Editiných spomienok takmer nikto neprežil, pretože ich veľmi rýchlo posielali na smrť.

 

S mužmi v tábore mali minimum kontaktu. Výnimkami boli iba muži, ktorí pracovali ako elektrikári alebo odnášali mŕtvoly do spaľovacích komôr. Edita spomína prípad, keď istá žena prišla do tábora už tehotná, ale Nemci o tom nevedeli. Potajme porodila, no Elza ju presvedčila, aby dieťa zabila a zachránila aspoň seba, lebo keby sa o tom Nemci dozvedeli, popravili by ich oboch. Elze sa podarilo presvedčiť mužov, čo odnášali mŕtvoly, aby dieťa zobrali s ostatnými telami do spaľovacích komôr.

 

Podobných hrôzostrašných príhod má Edita z koncentračného tábora veľa. Hovorí, že takú hrôzu si dnes ľudia nedokážu predstaviť. Na konci vojny sa Edita ocitla v pochode smrti z Osvienčimu. Mnoho dievčat z prvého transportu, ktorým sa podarilo prežiť celé trvanie koncentračného tábora, našlo svoju smrť práve tu. Nacisti na mieste popravovali každého, kto nevládal ísť.

 

Edita sa napokon dostala do Varšavy, ktorá bola zrovnaná zo zemou. Tu pochopila, že vojna nemá víťaza. Domov šla čiastočne pešo alebo nákladnými vlakmi. Takmer sa takto omylom dostala na Sibír spolu s maďarskými vojakmi, ktorí si mysleli, že idú domov do Budapešti, ale Rusi ich odvážali do sovietskeho väzenia. Našťastie im vlakvedúci povedal, kam vlak smeruje, a presunul ich na vlak smerom na Slovensko.

 

 

Návrat domov a život po vojne

Do rodného Humenného šla Edita cez Michalovce, kde sa v tom čase nachádzal aj jej otec. Ten prišiel k vlaku, ale nevedel, ako sa má svojej dcére prihovoriť: „On sa hanbil, hanbil sa. Nevedel, ako má so mnou hovoriť.“ Spolu potom prišli do Humenného za mamou, ktorá ich čakala na stanici.

 

Práve tu sa Edita zoznámila so svojim budúcim manželom Ladislavom Grosmanom, autorom scenára jediného slovenského oscarového filmu Obchod na Korze. Ladislav bol pre svoj židovský pôvod počas vojny tiež prenasledovaný. Zaradili ho do vojenskej pracovnej služby bez zbrane a neskôr presunuli do tábora nútených prác pri Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania prešiel do ilegality. Jeho rodičia a traja súrodenci zomreli pri bombardovaní Ružomberka Nemcami v roku 1944.

 

Ich rodiny sa navzájom poznali a Editina mama Ladislava raz pozvala na obed, na plnenú rybu. Od Laca potom často počúvala: „Nezamiloval som sa do teba, ale do plnenej ryby pani Friedmannovej.“ Sama hovorí, že zo začiatku to nebola veľká láska. Ladislav potom odišiel študovať do Prahy a Edita nastúpila na liečenie, lebo sa jej obnovila tuberkulóza.

Po liečení sa tiež presťahovala do Prahy, kde začala študovať biológiu na Karlovej univerzite. S Lacom sa zobrali a ona otehotnela. Počas tehotenstva sa jej však znova vrátila tuberkulóza a doktori jej museli vyvolať potrat, aby ju mohli liečiť. Kvôli tomu potom neskôr ešte dvakrát potratila. Preto hovorí, že Hitler ju naozaj pripravil o veľa, pretože aj ona, aj Laco chceli veľkú rodinu. Jedno tehotenstvo však bolo úspešné a má z neho syna Jirku.

 

Ladislav Grosman pracoval najskôr pre noviny Pravda a v 60. rokoch ako scenárista Filmového štúdia Barrandov. V tomto období napísal scenár k filmu Obchod na Korze. Na život s Ladislavom spomína jeho manželka vo veľmi dobrej nálade. Podľa nej rozumel jej duši, ale nebol veľmi praktický človek. V pamäti sa jej napríklad vynára príhoda, ako domov priviedol návštevu a oznámil jej to len pár hodín dopredu.

 

Ako návšteva im mal prísť jeden manželský pár a oni boli doma traja. Napriek tomu, že v ten deň stála v rade na mäso, mala len štyri kotlety. Nezostalo jej tak nič iné, než presvedčiť syna, aby pred návštevou povedal, že už jedol. Musela mu za to sľúbiť, že nabudúce mu dá dve kotlety. Podobných vtipných príhod s ním zažila veľa. Podľa nej mali veľmi šťastné manželstvo.

 

Po vstupe okupačných vojsk do Československa sa rozhodli v septembri 1968 emigrovať. Najskôr žili vo Viedni a nevedeli sa rozhodnúť, kam ísť. Laco jej povedal: „Editka, ja už nechcem baliť kufre a myslím, že z Izraela nás nikto nevyhodí, poďme tam.“ Tu aj dožili spoločný život. Ladislav Grosman zomrel v roku 1981. Edita dnes žije so synom v Toronte v Kanade.

 

Post Bellum SK je nezisková organizácia, ktorá od roku 2008 na Slovensku vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Zaznamenávame príbehy a snažíme sa rozprávať ich ďalej: veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej minulosti. Viac na www.postbellum.sk


Sandra Polovková, Rebeka Mehlyová l Aug 13, 2017 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo