SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Krištáľová noc, nebolo pre nás už miesta

Krištáľová noc, nebolo pre nás už miesta

Pred vyše 70timi rokmi sa americkí Židia stretli, aby pomohli Európe, keď Hitlerovo Nemecko  práve rozpútalo jeden z najsmutnejšie známych pogromov.

 

Pred sedemdesiatimi rokmi sa americkí Židia stretli, aby pomohli európskym Židom, keď Hitlerovo Nemecko  práve rozpútalo jeden z najsmutnejšie známych pogromov. Podľa nacistov bol pogrom len spontánnou reakciou na zavraždenie nemeckého diplomata v Paríži. Dokumenty však preukázali, že išlo o štátom organizovanú akciu za účasti najvyšších predstaviteľov nacistického Nemecka. Reinhardt Heydrich svojím podriadeným v SS nariadil: synagógy vypáliť, ale len v prípade, ak to neohrozí okolie…obchody a súkromné byty Židov možno zdemolovať, ale nie vyplieniť…Židov, najmä bohatých, pozatýkať – toľko, koľko sa do našich väzníc pomestí. Po zatknutí okamžite kontaktovať práve rodiace sa koncentračné tábory, aby sa pripravili na ich prevzatie.

Kresťanský svedok z Baden Badenu bol prinútený sledovať pochod Židov. Tej noci zapísal, že sa podobali Kristovi, hlavy vztýčené, nesklonené pocitom viny. V badenskej synagóge donútili esesáci Dr. Arthura Fehlingera prečítať zhromaždeným Židom úryvky z Hitlerovho Mein Kampfu. Zakaždým, keď stíšil hlas, za ním stojaci esesák ho udrel. Čítanie trvalo dlho. Po skončení ceremónie synagógu vypálili.

Medzitým ráno 10. novembra dorazili nacisti do miestneho sirotinca. Keď ho začali demolovať, nachádzalo sa v ňom 46 ľudí, z toho 32 detí. Ako deti vybiehali von a volali o pomoc, starší mestský policajný úradník povedal, „Židia nemajú nárok na žiadnu ochranu.” Vydesené deti sledovali ako knihy, stoličky a postele letia von oknom. Zhromaždený asi dvestočlenný dav nacistov povzbudzoval. Riaditeľ sirotinca si v dave všimol svojich dodávateľov a zamestnancov. Nevidel žiaden súcit ani zľutovanie. Nikto nepovedal slovo na obranu detí, ktoré sa práve stali bezdomovcami.

 



Kým väčšina nežidov buď mlčky súhlasila alebo sa pridala k davu, našli sa aj iní. Týždeň po Krištáľovej noci pastor Julius von Jan predniesol svojmu cirkevnému zboru kázeň „Dom bohoslužby spálila beztrestnosť. Muži, ktorí slúžili nášmu národu a plnili si povinnosti, boli uvrhnutí do koncentračných táborov, lebo patria k inej rase. Hanebnosť nášho národa na naše hlavy nevyhnutne uvalí trest.” O týždeň pastora Jana brutálne zbili a odvliekli do koncentračného tábora.

Zakrátko po Krištáľovej noci oznámil nemecký zástupca americkému konzulátu v Berlíne, že 50 000 zatknutých Židiov prepustia do krajín, ktoré sú ochotné ich prijať. Vtedajší prieskum ukázal, že v dňoch po Krištáľovej noci „88% Američanov nesúhlasí so spôsobom, akým Hitler zachádza so Židmi, ale 60% si myslí, že na vine sú si sami Židia.“

O niekoľko mesiacov poslali rodičia dvanásťročného Erica Lucasa do Anglicka. „Žili sme v Nemecku priam na hraniciach, za nimi sa rozprestierali slobodné belgické a holandské mestá. Do prístavu Ostende to bola hodina vlakom. Keď som opúšťal Nemecko, bolo chladné, tmavé februárové ráno. Bol som jediný pasažier, ktorý na stanici pristúpil. Cestujúcich bolo máličko, zato colníkov a vojakov veľa.

Keď mi dovolili nastúpiť do vlaku, ponáhľal som sa k oknu a vyzeral som rodičov, ktorých som do opustenia colnice nevidel. Stáli opodiaľ, ale k vlaku pristúpiť nesmeli. Bojazlivo som zamával, veľmi som sa bál, ale aj to bolo priveľa. Muž v čiernej uniforme okamžite zasiahol, „Ty židovská sviňa, ešte jedno znamenie alebo slovo a ostávaš.” A tak som stál pri okne, obďaleč stáli tichí a zostarnutí rodičia, ku ktorým som sa neodvážil ani prihovoriť ani na rozlúčku zamávať. Ich tváre som však videl veľmi zreteľne.

Tesne pred odchodom na železničnú stanicu mi otec a mama jemne položili ruky na sklonenú hlavu v prastarom požehnaní, aby mi Boh tak ako Efraimovi a Menašemu doprial, nech som na poriadku, nech mám prácu a nech si plním povinnosti a ak je to božia vôľa, nech sa opäť stretneme. Nikdy nezabudni, že si Žid, nezabudni na svoj ľud a nezabudni na nás. Takto otec ku mne hovoril – a oči mu zláskaveli a zahmlili sa.

Chlapček môj, dodala mama, možno sa nám podarí prísť za tebou, ale vieš ty čo?, nikdy ťa neopustím a slzy jej stekali po láskavej a smutnej tvári. Z posledných síl zašeptala známe hebrejské slová, „choď životom a v mieri” Stojac pri okne vlaku ma premkla istota, že rodičov už viac neuvidím.

Ešte v roku 1939 sa Eric Lucas sa snažil nájsť v Londýne veľvyslanectvo, ktoré by rodičom udelilo víza. Neuspel. V poslednom liste od rodičov mu mama napísala: „Už ťa nikdy neuvidíme, vari naozaj nebolo na celom svete miesta pre dvoch starých ľudí? Dúfam, že nebudeme žiť dlho. Pre nás už niet nádeje. Sme takí osamelí a zabudnutí. Nebolo nikoho, kto by pomohol?„ O tri roky rodičia Erica Lucasa navždy zmizli v holokauste.

Krištáľová noc aj holokaust majú svojich hrdinov a my musíme urobiť všetko preto, aby ich príbehy žili ďalej z generácie na generáciu. Ale pamätať a odovzdávať ďalej musíme aj obrátenú tvár tragédie – bolo v nej viac ničomníkov a zločincov ako svätcov – viac špecialistov na zatváranie dverí než statočných, ktorí by dvere otvorili. Veď aj stovky železničiarov nastupovali s obedármi do každodennej práce a odvážali v dobytčiakoch ženy a deti do táborov smrti. Keď dorazili s vlakmi do Osvienčimu a Majdanku, nikdy nerozmýšľali, čo to vlastne vykonávajú a čomu slúžia.

Poučme sa – pamätajme, koľko príležitostí svet mal, aby fašizmus zastavil a nevyužil ich. Zaprisahajme sa, že nikdy neostaneme bokom a nedovolíme ponižovať ľudskosť. Kiežby nás spomienka ma umučené milióny viedla všetkých spoločne na ceste do lepšieho sveta.

(autor je spoluzakľadateľ Centra Simona Wiesenthala)

písané exluzívne pre DELET


Marvin Hier l Nov 9, 2011 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo