SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Golda Meirová, teroristi a jej boj za Izrael

Golda Meirová, teroristi a jej boj za Izrael

Presne pred 45 rokmi sa stala Golda Meirová izraelskou premiérkou a zmenila smer krajiny. Krátko nato už Izrael musela obhajovať pred Radou Európy. Prinášame vám teraz exluzívne spomienky na túto výnimočnú ženu z prvej ruky, ako ich zaznamenal jej blízky spolupracovník.

 

Rokujme s teroristami a vyhrali. Nerokujme a zomrú nevinní. Príklad Schönau je príbehom hanby, s ktorou sa potýkalo v septembri 1973 zhromaždenie Rady Európy. 400 delegátov na rôznom stupni záujmu sledovalo, ako na pódium vystupuje žena v rokoch, s tvárou hlboko poznačenou tragickými vráskami.

 

Rada Európy v Štrasburgu, európska obdoba Snemovne reprezentantov, pozvala izraelskú premiérku Goldu Meirovú, aby predostrela prípad Izraela. Golda Meirová obvykle uprednostňovala nepripravené prejavy, protokol formálnej príležitosti však vyžadoval, aby vopred dodala prejav v písomnej forme. Písaval som jej prejavy a tak som jeden pripravil. Vyše tucta verzií som roztrhal. Roztrhané stránky boli poznačené prepisovaním a vpisovaním, klikyhákmi a čmáranicami, dôkazmi môjho duševného úsilia o výstižné, rytmické a spasiteľské podstatné mená a súzvučné popisy v úsilí dať premiérkiným slovám výrečnú jednoznačnosť.


Konečne reč nadobudla logickú formu. Poďakoval som Rade a jednotlivým európskym parlamentom za podporu sovietskeho židovstva v boji za právo na slobodnú emigráciu do Izraela (práve vrcholila svetová kampaň „Prepusť môj ľud“), ponoril som sa do spletitostí konfliktu na Strednom východe, požiadal som Radu Európy, aby pomohla vytvoriť na Strednom východe obdobný model mierovej koexistencie, aký Rada sama vytvorila a zakončil som citátom veľkého európskeho štátnika Jeana Monneta, že „mier nezávisí len na zmluvách a sľuboch“. Mier vo svojej podstate závisí na vytvorení podmienok, ktoré ak aj nezmenia podstatu ľudí, aspoň ich vzájomné správanie povedú na cestu k mieru.

 


Lenže sedem Židov sa stalo rukojemníkmi
Na moje zdesenie si Golda s vysunutou čeľusťou a vzdorným výrazom dôkladne a kriticky prezrela sálu z jedného konca na druhý. Oboma rukami si uhladila vlasy, mávla papierom a sarkasticky povedala: „Reč pripravenú mám a kópiu zrejme máte pred sebou. Rozhodla som sa však, že nechcem, aby medzi vami a mnou prekážal papier. Preto prepáčte, ak naruším protokol a prehovorím spontánne. Dôvodom sú posledné rakúske udalosti.“


Golda sa pochopiteľne rozhodla, že čítať formálny prejav po zničujúcich správach, ktoré dostala pred odchodom z Izraela do Štrasburgu, by bolo absurdné. Vlak so Židmi z komunistického Ruska do Izraela cez Viedeň totiž prepadli na železničnej križovatke na rakúskych hraniciach dvaja arabskí teroristi. Zajali sedem židovských rukojemníkov, medzi nimi starého muža (73), chorú ženu a trojročné dieťa.

 

Teroristi vydali ultimátum: ak rakúska vláda okamžite nezavrie Schönau, sídlo Židovskej agentúry neďaleko Viedne, kadiaľ emigranti prechádzajú pred odletom do Izraela, zabijú nielen rukojemníkov, ale cieľom odplaty bude samotné Rakúsko. Rakúsky kabinet sa okamžite zišiel pod vedením kancelára Bruna Kreiského a kapituloval. Kreisky oznámil, že Schönau končí. Vzápätí teroristov previezli na letisko, odkiaľ bezpečne odleteli do Líbye.


Arabský svet nedokázal zakryť škodoradosť. Rozzúrená Golda Meirová nariadila, aby jej štáb objednal let zo Štrasburgu do Viedne, kde mienila konfrontovať kolegu premiéra, kolegu socialistu a kolegu Žida - Bruna Kreiského. Európskej rade povedala: „Nakoľko arabskí teroristi nedokázali svojim vražedným úsilím spôsobiť skazu v Izraeli, rozhodli sa za podpory arabských vlád konať zverstvá na židovských a izraelských cieľoch v Európe.“ Preplnená sála zahučala. Hukot vzrástol, keď rozhorčene pripomenula jedenásť izraelských atlétov, unesených a zavraždených na letnej mníchovskej olympiáde.

 

 

Nemecká vláda po vražde potupne vymenila zabijakov, ktorí prežili, za unesené lietadlo Lufthansy s pasažiermi. „Ó, áno, veľmi dobre chápem vaše pocity,“ povedala cynicky Golda s rukami zopätými pred sebou ako padací most. „Dokonale chápem pocity európskeho premiéra, keď vraví: Pre Pána Boha, nás vynechajte! Svoje vojny si bojujte na svojom ihrisku, čo je nás do vašich konfliktov? Dajte nám pokoj! Dokonca rozumiem,“ povedala hlasom, temnejším než kedykoľvek predtým, „prečo niektoré vlády prijmú rozhodnutie, že jediným spôsobom, ako sa zbaviť zákernej hrozby, je vyhlásiť, že krajina nie je ničím zaviazaná ak nie Židom, tak určite nie izraelským Židom, alebo Židom na ceste do Izraela. Podľa mňa však ide o mravnú voľbu, voľbu, ktorej sa v týchto dňoch nevyhne žiadna európska vláda.“

„...existuje len jediná reakcia – žiadna dohoda s teroristami“
Potom, udierajúc do vzduchu zaťatými päsťami s tvárou rovnako žulovou, ako jej pohľad, zahrmela: „Európske vlády nemajú inú možnosť než prijať rozhodnutie. Každý, kto presadzuje vládu práva, má podľa mňa len jednu odpoveď – žiadna dohoda s teroristami, žiadne kšefty s terorizmom. Vláda, ktorá prijíma dohody s vrahmi, nebezpečne riskuje. Vo Viedni sa demokratická európska vláda dohodla s teroristami a tým samu seba uvrhla do hanby. Porušila základné princípy práva, základné princípy slobody pohybu – alebo mám radšej povedať slobodu pohybu pre Židov na úteku z Ruska?

Ó, aké len víťazstvo dosiahli teroristi!“
Obrovský potlesk ukázal, že posolstvo Goldy Meirovej prijala podstatná časť Európskej rady. Okamžite odletela do Viedne. Uviedli ju k perfektne oblečenému mohutnému šesťdesiatnikovi. Vedela, že je synom viedenského krajčíra. So zdvihnutým obočím jej potriasol ruku, spoza stola nevyšiel. „Sadnite si, prosím, premiérka Meirová,“ povedal formálne. „Ďakujem, kancelár Kreisky,“ povedala Golda. Sadla si a veľkú čiernu koženú kabelku položila na zem. „Predpokladám, že viete, prečo som tu.“ „Myslím, že viem,“ odpovedal Kreisky.

 

 

Reč tela prezrádzala, že stretnutie mu je nepríjemné. „Poznáme sa dlho,“ nadhodila Golda. „Poznáme,“ povedal kancelár. „A viem, že ste ako Žid nikdy neprejavili najmenší záujem o židovský štát. Nie je to tak?“ „Je. Nikdy som neskrýval presvedčenie, že sionizmus nie je riešením problémov, ktoré Židov môžu stretnúť.“O to viac sme vďační vašej vláde, že pomohla tisíckam Židov, aby sa tranzitom cez Rakúsko a Schönau dostali zo Sovietskeho zväzu do Izraela,“ povedala Golda diplomaticky. „Od istej doby je tranzitný tábor Schönau problematický,“ povedal Kreisky s kamenným výrazom. „Kde je problém?“ „Od začiatku sa očividne stal cieľom teroristických útokov.“

 

Golda ho vyčítavo prerušila. „Pán Kreisky, ak zavriete Schönau, nikdy nebude koniec. Kdekoľvek sa v Európe vyskytnú Židia na ceste do Izraela, zadržia ich ako výkupné za teroristov.“ „Prečo má však toto bremeno znášať akurát Rakúsko?“ Kreisky odpovedal štipľavo, „Prečo nie iní?“. „Napríklad kto?“ „Napríklad Holanďania. Odvezte ich do Holandska. Nakoniec, v Rusku vás zastupujú Holanďania.“


To bola pravda. Odkedy Rusi za šesťdňovej vojny v roku 1967 prerušili diplomatické styky, izraelské záujmy v Rusku zastupovalo holandské veľvyslanectvo. „Ó, som presvedčená, že Holanďania by spoločne s vami bremeno znášali, ak by mohli,“ reagovala Golda, snažiac sa zachovať pokoj, „ale nemôžu, nakoľko to nezávisí na nich, ale len na Rusoch. A Rusi jednoznačne odmietli odlet Židov lietadlami. Inak by sme ich letecky dopravili priamo do Izraela. Povolili len vlak a jediná krajina, kadiaľ umožnili Židom tranzit, je vaša.“ „Tak nech po príchode do Viedne rovno letia do Izraela,“ nepopustil kancelár. „To nie je praktické.

 

Obaja vieme, koľko odvahy potrebuje Žid, aby požiadal o povolenie odísť z Ruska k nám. Prídu o prácu a občianstvo. Čakajú roky. A ak povolenie dostanú, dostanú nanajvýš týždeň na zbalenie, rozlúčku a vycestovanie a nikto nevie, koľko ich práve bude vo vlaku. Preto potrebujeme zberné miesto, tranzitný tábor. Potrebujeme Schönau.“ Kancelár vyložil na stôl lakte, spojil končeky prstov, pozrel žene do očí a pokrytecky povedal: „Pani Meirová, humanitárnou povinnosťou Rakúska je poskytovať pomoc utečencom bez ohľadu na krajinu pôvodu, nie však vtedy, ak by pomoc znamenala pre Rakúsko riziko. Nikdy sa nepodujmem vziať na seba zodpovednosť za akékoľvek krviprelievanie na rakúskej pôde.“

 


 

„A nie je humanitárnou povinnosťou nepodliehať teroristickému vydieraniu, pán kancelár?“ Jej slová, prudké, neuhladené a nahnevané boli vyhlásením vojny. Pôvodný stret názorov medzi dvomi oponentmi sa zmenil na škaredú roztržku a útočný súboj nezmieriteľných protivníkov. Kreisky vrátil úder: „Rakúsko je malá krajina. Na rozdiel od veľmocí nemajú malé krajiny veľa alternatív v styku s teroristickým vydieraním.“ „Nesúhlasím,“ vzkypela Golda. „S teroristami sa nemožno dohadovať za žiadnych okolností. Vaše konanie zaručene povzbudí ďalšie branie rukojemníkov.

 

Vy ste zradili židovských emigrantov. Otvorili ste dvere terorizmu, pán kancelár. Opäť ste raz uvrhli Rakúsko do hanby. Práve som vystúpila na Rade Európy. Vaše konanie odsúdili. Za svojho hrdinu vás prehlásil len arabský svet.“ Obočie muža sa na zamračenom čele spojilo. „Nemôžem akceptovať takýto jazyk, pani Meirová, nemôžem... Nedá sa nič robiť,“ povedal Rakúšan bezvýrazným tónom. Pôsobil nepríjemným pokojom a nepatrne pokrčil plecami. „Vy a ja patríme do rozdielnych svetov.“ „Isteže, pán Kreisky,“ povedala Golda Meirová hlasom, poznačeným sardonickou židovskou únavou. „Vy a ja patríme do dvoch mimoriadne rozdielnych svetov.“ Vstala, zodvihla kabelku a na odchode sa stretla s kancelárovým asistentom. Vo vedľajšej miestnosti čakali novinári na tlačovú konferenciu.

Golda zavrtela hlavou. Aký to má zmysel? Čokoľvek povie novinárom, na veci nič nezmení. Kreisky chce byť zadobre s Arabmi – ide len o to. Po hebrejsky sa obrátila k svojim ľuďom, „Nemienim stáť vedľa tohto človeka. Nech si vraví, čo chce. Ideme na letisko.“ Kancelárovi pohŕdavo povedala: „Odpustím si slasti tlačovej konferencie. Nemám čo povedať. Odchádzam domov,“ a vyšla zadným schodišťom. Novinárom na izraelskom letisku povedala: „Najvýstižnejšou charakteristikou stretnutia s kancelárom Kreiským je, že mi neponúkol ani pohár vody.

PS: Schönau zavreli, ale aktivita Goldy Meirovej vyvolala medzinárodné protesty. Rakúsky kancelár bol donútený poskytnúť náhradné riešenie. O niekoľko rokov som vošiel do kancelárie nového (1977) premiéra Menachema Begina k šéfovi úradu Jechielovi Kadišajovi, odkiaľ vychádzal zanedbaný muž v starom klobúku a rozodratom pršíplášti. Spoznal som pouličného predavača zápaliek z centra Jeruzalema. „Čo chcel ten obchodník,“ opýtal som sa. „Poznáš ho?“ „Poznám,“ povedal s kamennou tvárou Jechiel. „Volá sa Kreisky.“ „Kto?“ „Šaul Kreisky, brat Bruna, rakúskeho kancelára.“ Spadla mi sánka. „Žartuješ?“ „Žije tu roky, premiér mu sem tam vypomáha a on je zas veľký priaznivec premiéra. Dobehni ho, spýtaj sa.“ Dobehol som muža. Všetko bola pravda.

 

Článok vyšiel v The Jerusalem Post v roku 2009. Autor pracoval v osobnom štábe piatich ministerských predsedov vrátane Goldy Meirovej a Menachema Begina.


Jehuda Avner l Mar 18, 2014 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
1 reakcia pre „Golda Meirová, teroristi a jej boj za Izrael“

Robert napísal(a):

Mar 18, 2014 21:57

Mala prásknuť atom-bomb na chliev, svet už nikdy nebude mať to čo mohol mať.

Stranka 1 z 1
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo