SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Aškenázski Židia nie sú a neboli Chazari

Aškenázski Židia nie sú a neboli Chazari

V roku 2010 ma oslovila hlavná redaktorka zväzku s titulom "Chazari: mýty a história", vznikajúcim v Ruskej akadémii vied.

 

Poznala moje knihy o aškenázskych menách a bola oboznámená aj s mojou pokračujúcou štúdiou dejín jiddiš jazyka, ktorú nakoniec vydalo Oxford University Press v roku 2015 ako "Pôvody jiddiš nárečí." Redaktorka chcela aby som napísal článok vysvetľujúci stopy Židov v stredovekej chazarskej ríši, o ktorých si bola istá, že som na ne natrafil počas môjho výskumu.

 

Pokúsil som sa slušne odmietnuť jej ponuku. Povedal som jej, že môj článok na túto tému by bol príliš krátky na to, aby sa dostal do zborníka, pretože by pozostával z jedinej vety: "Súhrn osobných mien a priezvisk patriacich Židom vo východnej Európe v priebehu ostatných šiestich storočí ako ani jiddiš jazyk ako celok, neobsahujú žiadne prepojenie na chazarskú ríšu."

 

Redaktorka trvala na tom, že pokiaľ som naozaj presvedčený o tomto argumente, mal by som o tom napísať, pretože by to mohlo zaujímať rovnako odborníkov ako aj čitateľov-laikov. Nakoniec som súhlasil a napísal som článok. Článok mi umožnil sformulovať niektoré metodologické princípy o práci v odboroch, ktoré sa občas nazývajú aj "mäkkými vedami." Historiografia či lingvistika nie sú formálne disciplíny ako matematika alebo logika, nič nie je možné dokázať s konečnou platnosťou. To umožňuje vznik toho, čo môžeme nazvať "odpadovou vedou" - a to je kategória, do ktorej patrí aj chazarská hypotéza.

 

Napriek tomu, ani úplná neprítomnosť akéhokoľvek závažného dôkazu pre túto teóriu nezabránila tomu, aby sa dotkla predstavivosti genetikov, lingvistov ako aj hôrd laikov.

 

Od konca 19. storočia tzv. "chazarská teória" predstavovala myšlienku, že väčšina aškenázskych Židov žijúcich vo východnej Európe pochádza od stredovekých Chazarov, polonomádskeho turkického národa, ktorý založil mocný viacnárodnostný štát na Kaukaze, siahajúc na sever až ku Kaspickému, Azovskému a Čiernemu moru. Teória získala nedávnu posilu v roku 1976 vydaním knihy Arthura Koestlera "Trinásty kmeň." Najnovšie chazarskú hypotézu podporili autori ako profesor dejepisu Shlomo Sand, profesor lingvistiky Paul Wexler (obaja na Univerzite v Tel Avive), ako aj genetik Eran Elhaik.

 

 

Napriek tejto inštitucionálnej podpore je teória bez akýchkoľvek dôkazov. Ako vám povie ktorýkoľvek historik, generácie Židov, rovnako ako generácie akýchkoľvek iných ľudí, po sebe zanechajú historické stopy.  Tieto stopy majú mnohé podoby. Môžeme začať tým, že ľudia po sebe zanechávajú historické dokumenty a archeologické údaje. Ako sa dalo predvídať, archeologické dôkazy o rozšírenej prítomnosti Židov v chazarskej ríši sú takmer nejestvujúce. I keď viacero nezávislých zdrojov naozaj svedčí o prítomnosti Židov v chazarskom kráľovstve v 10. storočí a aj keď niektoré z týchto zdrojov naznačujú, že vládnuca elita chazarskej ríše prijala judaizmus, chazarský štát bol zničený Rusmi okolo roku 960. Inými slovami, môžeme si byť istí, že judaizmus v onom kráľovstve nebol obzvlášť rozšírený.

 

Najbližší historický záznam o Židoch - v niekoľkých mestách, ktoré sú na dnešnom území západnej Ukrajiny a západného Bieloruska - sa objavuje v 14. storočí, kedy sa Židia pravidelne spomínajú v početných dokumentoch. A napriek tomu nie sú k dispozícii žiadne priame historiografické údaje, ktoré by spájali Židov žijúcich vo východnej Európe v 14. storočí s prívržencami rovnakej viery z 10. storočia, z chazarskej ríše.

 

Jedno mesto na severozápade Ukrajiny, Volodimir-Volinskij, má, zdá sa, neprerušenú prítomnosť Židov od 12. storočia. Napríklad v roku 1171 židovský obchodník s menom Benjamin z tohto mesta žil v Kolíne a jeden ruský dokument spomína miestnych Židov v roku 1288. Ďalší židovský zdroj opisuje ceremóniu obriezky v tomto meste koncom 14. storočia. No referencie o Židoch sa na veľkých územiach Ukrajiny, Bieloruska a Litvy sa objavujú až v priebehu 16. storočia a dokonca ani v polovici 16. storočia miestne komunity neboli početné. Historické dokumenty taktiež naznačujú, že všetky najstaršie známe židovské komunity v Poľsku sa nachádzali v jeho najzápadnejšej časti.

 

Dejepis však nie je jediným odborom, ktorý vyvracia chazarskú hypotézu. Aj lingvistika a štúdium jiddiš jazyka nám pomáha vylúčiť chazarský pôvod dnešných Židov. Jiddiš bol od 17. storočia dorozumievacím jazykom všetkých Židov vo východnej Európe. Všetky jeho hlavné štrukturálne prvky sú nemecké, i keď v priebehu ostatných niekoľko storočí prešli tiež silným vplyvom slovanských jazykov.

 

 

Tento pohľad na vec zdieľajú všetci hlavní jiddiš lingvisti - no Paul Wexler nie. Wexler verí, že v jiddiš sú "skryté" isté turkické a iránske štrukturálne prvky. Jeho metódy sa výrazne spoliehajú na náhodné zhody. A pokiaľ by ste ich využívali obšírnejšie, môžete spojiť jidiš s akýmkoľvek jazykom na svete.

 

Je to jednoducho zlá lingvistika. Všetky slová turkického pôvodu prišli do jiddiš jazyka sprostredkovane, cez východo-slovanské jazyky. Je to lexikón, ktorý uchováva konkrétne stopy jazykov používaných predkami tých, ktorí hovoria jiddiš. Z tohto dôvodu má jiddiš - popri hebrejských a aramejských slovách - aj menšiu skupinu slov, ktorých korene pochádzajú zo starej francúzštiny, staročeštiny a gréčtiny.

 

Niektorí zástancovia chazarskej teórie uznávajú nemecký základ jiddiš jazyka, no tvária sa, že ten sa vo východnej Európe naučili "domorodé" židovské masy od rabínov, ktorí prišli zo Západu a ktorí zaviedli jiddiš ako "prestížny" jazyk.

 

Takýto scenár je však ťažko prijateľný. Jedine kultúrne jazyky, hebrejčina a aramejčina boli prestížne. V priebehu 16. a 17. storočia sa jiddiš, prinesený zo strednej Európy, stal prvým jazykom pre všetkých Židov vo východnej Európe, skôr dorozumievací ako prestížny jazyk. Slovanské slovné zvraty boli používané v oblasti jednak kresťanskou väčšinou a - počas predchádzajúceho obdobia - aj miestnymi Židmi rôzneho pôvodu. Jiddiš mal ďaleko od prestíže - tým, že bol pochopiteľný aj pre deti, využíval sa na výuku študentov v prestížnom hebrejskom jazyku. Vieme, že jiddiš nebol prestížnym jazykom, pretože dievčatá, ktoré sa v škole neučili jazyky, ho tiež ovládali. Úloha matiek v odovzdávaní  hovorového jazyka je oveľa dôležitejšia ako otcova úloha.

 

Okrem histórie a lingvistiky nám môže pomôcť pochovať chazarskú hypotézu aj ďalší odbor: onomastika, alebo náuka o vlastných menách. Pri pohľade na rodné mená, vlastné ako aj priezviská, získame obraz toho, ako daná komunita vnímala sama seba, svoj jazyk a svoj pôvod. A v židovských komunitách vo východnej Európe počas ostatných šesť storočí nenájdeme ani jediné turkické meno v dokumentoch so zoznamami židovských mien. Dokonca ani v dokumentoch z 15. a 16. storočia ohľadne Židov, ktorí žili v oblastiach dnešnej Ukrajiny a Bieloruska nenachádzame také mená.

 

 

V súhrne rodných mien používaných Židmi vo východnej Európe v priebehu ostatných storočí nachádzame rovnaké lingvistické vrstvy ako v lexikóne jiddiš. Sú tam početné nemecké a hebrejské mená a niekoľko aramejských. Sú tam tiež grécke mená (Todres z Theodoros, Kalmen z Kalymnos), starofrancúzske mená (Beyle, Bunem, Yentl), staročeské mená (Khlavne, Slave, Zlate) a  poľské mená (Basje, Tsile) a veľmi málo východných slovanských mien (Badane, Vikhne). Nie sú medzi nimi žiadne turkické mená.

 

Na záver prichádzame ku genetike. Človek nemusí byť profesionálnym genetikom na to, aby videl nedostatky v metodológii používanej Eranom Elhaikom, šampiónom "chazarskej teórie" v tejto oblasti. Vo svojom článku z roku 2013 predstiera, že ukazuje, že moderní aškenázski Židia majú geneticky bližšie k Chazarom, ako k biblickým Židom. Posledná spomienka o Chazaroch je takmer tisíc rokov stará a rovnako aj biblické časy sú od nás veľmi vzdialené.

 

Z týchto dôvodov potreboval Elhaik moderné náhrady a tak nahradil Chazarov Arménmi a Gruzíncami (pretože všetci sú nejakým spôsobom prepojení na Kaukaz) a biblických Židov nahradil izraelskými Palestínčanmi. Vo svojom článku z roku 2016 analyzuje prepojenia medzi rozličnými skupinami populácie predstavením ďalšej "odvážnej" myšlienky a to nájdenia akéhosi bodu "zemepisného priemeru" pre rozličné genetické vlastnosti. S jeho pomocou spája aškenázskych Židov s južnou časťou Čierneho mora, síce neďaleko tureckých hraníc, no stále v miestach, ktoré obývajú len ryby.

 

Z globálneho pohľadu je jeho všeobecná metóda použiteľná iba v kontexte rodín, ktoré zostali po stáročia na rovnakých miestach (napríklad na Sardínii), určite však nie pre skupiny populácie charakteristické zemepisnou pohyblivosťou. Ako poznamenal jeden z mojich priateľov, ak by sme túto myšlienku použili na Baracka Obamu, bývalého amerického prezidenta, bol by označený za "Líbyjčana" len preto, lebo Líbya leží uprostred čiary ktorá spája Keňu a Spojené kráľovstvo.

 

Z globálneho hľadiska sú teda všetky argumenty navrhované zástancami chazarskej teórie buď vysoko špekulatívne alebo jednoducho chybné. Nedajú sa brať vážne. To však nikdy tejto teórii nezabránilo stať sa populárnou. Ideologické dôvody tohto úspechu sú však témou pre iný článok.

 

Alexander Beider je lingvista a autor príručných kníh o židovských menách a o dejinách jiddiš jazyka. Žije v Paríži. Preložil Daniel Levicky Archleb.


Alexander Beider l Okt 25, 2017 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo