SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Ars Poetica mal vzácneho hosťa

Na medzinárodnom festivale poézie Ars Poetica v Bratislave vystúpila v piatok večer 4. novembra v Nultom priestore A4 spoločne so slovenskými a európskymi básnikmi izraelská poétka Yael Globermanová.

 

Narodila sa v Tel Avive, vyštudovala filmovú vedu, je spoluautorkou niekoľkých filmových scenárov, divadelnej hry, románu Ako sa trasie strom (1996) a viacerých poviedok.
Za básnickú zbierku Alibi bola odmenená Cenou za poéziu ACUM a národným ocenením PAIS. Vo februári 2006 jej vyjde nová zbierka Plavba po zatopenej krajine. Yael Globermanová je uznávanou prekladateľkou z angličtiny. V súčasnosti dokončuje antológiu americkej konfesijnej poézie. V decembri vydajú jej preklad poézie Stephena Spendera a na rok 2007 preklad veľkej básnickej zbierky W. H. Adena.
Yael Globermanová vyučuje literárnu kompozíciu a pracuje pre vydavateľstvo Babel Publishing ako "skautka", t.j. vyhľadáva knihy, publikované v zahraničí.
Yael bola očarená ubytovaním v budmerickom kaštieli, pokojnou Bratislavou aj krajinou ako aj pozitívnym prijatím jej veršov hlavne medzi mladými ľuďmi na festivale. Po festivale ostala sama pár dní v Bratislave, aby si oddýchla, niečo napísala a tešila sa z toho, že pred odchodom na Slovensko sa jej syn bez úhony vrátil domov po skončení trojročnej vojenskej služby.

Zuzana Szatmáry

Bulvár

Na Bulvári kráľa Dávida prilipli k lavičkám
starí bojovníci ako nachýlené sviečky.
Dohasínajú v náručí mladučkých Filipínok,
po poľsky im vykladajú veci,
čo nikdy nepovedia vlastným deťom.
O desať rokov povedie tadiaľto lanová dráha.
Železné koľaje spočinú pozdĺž avenue
ako zástup chodcov na vysadenej tráve.
Kráčam lomenou spojnicou
Krakov - Tel Aviv - Manila.
Dva bloky odtiaľto môj otec
mlčí medzi obrazmi mojej mamy.
Otcovo mlčanie hustne ako sklo fľaše,
zaštopľovanej časom. Ak sa naruší, otec sa zlomí.
Čosi silnejšie ako túžba ma schmatlo,
vedie moje kroky k drevenej lavičke
akoby naproti prevoznej lodi:
starý muž rozpráva, krásna žena žije.
Pristupujem a sadám si ako dieťa medzi nich.
On hovorí. Ona hľadí na mňa.
Dokážem počúvať mužov príbeh, cítim vôňu jej vlasov.
Traja cudzinci sedia na lavičke
ako na stanici. Bulvár uháňa pomimo nás
tak ako sme, bez pohnutia.
Vzdialenosť, ktorú som kedysi dúfala prekročiť,
je dnes konečná. Niet pre mňa šance na dotyk.

by Michael Szatmary l Nov 10, 2005 4:55 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or