SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Za pánmi hercami alebo keď neviete, nejačte a mlčte

Mišo Dočolomanský zomrel. Priskoro. Ale niektorí antickí myslitelia tvrdili, že bohovia volajú k sebe tých, ktorí im ešte môžu byť na prospech, preto radili v takých prípadoch neplakať.

 

Veľa sa o ňom povravelo, veľa popísalo. Pokrytecky sa ale zamlčalo veľké hrdinstvo prostého nadaného populárneho chlapa, keď sa odhodlal vyjsť von so svojou inou sexuálnou orientáciou, zamlčalo sa veľké utrpenie, ktorého sa tak bál a ktoré skoro neuniesol.
Prechodili sme vtedy po nočnom meste niekoľko nocí, keď sa nasťahoval do susedného domu – ja som sa ťažko vyrovnávala s nechceným rozvodom, on držal mňa a ja jeho. Dvaja invalidi. Dodávali sme si odvahu. Dala som mu vtedy listy od bývalých chovaniek z polepšovne, kde som niekoľko rokov za normalizácie robila vychovávateľku. Mišo bol ochotný niekoľkokrát vycestovať so mnou za Bratislavu a rozprávať dievčatám, väčšinou Rómkam, ako sa z prostého vyučeného automechanika stal slávnym hercom. Bol bezprostredný a presvedčivý. Na niekoľko dievčat, ktorým by „slušný“ človek ani ruku nepodal, zapôsobil tak, že sa začali učiť. Písali mi potom, že vďaka nemu sa dokázali aj vyučiť a že sa snažia neurobiť „nášmu Mišenkovi“ hanbu. Chodili sme vtedy nocou nevedno prečo práve po Radlinského ulici, plakali nad listami a hovorili „No vidíš, no vidíš.“
Mišo zomrel, z polepšovne je luxusný privatizovaný podnik s čudnými majiteľmi a čudným účelom, ale stal sa zázrak: dievčence dodržali sľub, majú už veľké deti a fajn rodiny. Zavolali mi, že za neho zapália doma sviečky, ako som ich to učila, lebo sa nehodí, aby chodili, kam nepatria. Tak ako si to budú myslieť mnohí iní alebo ako si to o tých „iných“ budú myslieť majitelia poloprávd. Na nich našťastie nezáleží. Lebo nevedia robiť zázraky. Ani len také ľudské ako Mišo Dočolomanský.

Môj otec, spisovateľ Juraj Špitzer, mal veľa mačovských manierov, ale aj keď mi boli niektoré neskôr, keď už som si to vzhľadom na vlastnú dospelosť mohla dovoliť, smiešne, (napríklad meranie veľkosti bicepsu) predsa len ich leitmotívom bolo „byť správnym chlapom“. „Fero Zvarík je správny chlap,“ – to som počúvala od malička a pochopiteľne ma to vtedy osobitne nezaujímalo. Za normalizácie sme sa celá rodina (teda otec, mama a ja s nimi) stali totálnymi outsidermi, nielen pracovne, existenčne, ale aj spoločensky. Pohybovali sme sa v inom priestore. Koncom sedemdesiatych rokov ma ktosi cestou z krčmy do krčmy vtiahol do Divadelného klubu na dnešnej Laurinskej ulici. Ocitla som sa pri stole s kopou hercov, tí mladší ma pochopiteľne nepoznali a s dávno zabudnutým potešením som sa pripojila do debaty o zmysle herectva. Chcelo sa mi nemyslieť na to čo je vonku, na to, že nepatrím sem a že nemám puvoir na svoje názory o myslení a nemyslení, o marionetách na nitke, o nemiestnom pátose prázdnych hláv. Mladý milovník mi začal vulgárne nadávať a keď sa na mňa zahnal s vyhrážkou polície, z pološera za vrchstolom sa vztýčil Fero Zvarík a hromovým hlasom skríkol na urasteného milovníka: „Mlč, fagan, buď rád, že toto dievča vôbec s tebou hovorí, ešte sa tým budeš raz môcť hrdiť! Sadni si a mlč.“
Vo vinárni, v ktorej sa v Bratislave lúčil prezident Havel, sa jeden z niektorých našich hercov, čo sa prefilozofovali na bardov národa, pripil a napchávajúc sa kotletami, privolal cigánskeho huslistu a skríkol: Hraj, Cigán! a začal falošnou fistulkou jačať akúsi ľudovku. Z prítmia sa odrazu vztýčil Fero Zvarík, ukázal palicou na barda a zvučne predniesol: „Vy! Vy to neviete, tak mlčte!“ Bardík sa nespokojne zazmietal nad kotletou: „A môžem, a môžem spievať keď chcem a keď si zaplatím...“ „Nie, nemôžte, nejačte a mlčte.“ Zvarík sa zdvorilo uklonil ostatným, na odchode sa ešte otočil, pokýval hlavou na bardíka a mierne varovne zdvihol prst na palici. Huslista zložil slák a bardík čušal. Dobre vravel otec o Ferovi Zvaríkovi, divadelný klub už tiež neexistuje a zase ubudlo správnych chlapov, ktorí vedia, keď treba, účinne povedať a pohroziť palicou: „Vy! Keď neviete, nejačte a mlčte!“

Zuzana Szatmáry

by Michael Szatmary l Aug 28, 2008 1:05 AM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or