SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Stano Radič: Budúcnosť bude patriť iným častiam tela

Stano Radič bol náš priateľ. My sme boli priatelia Stana Radiča. naše priateľstvo bolo pokojné, vrúcne, zmysluplné. Keď sme ho požiadali, vynasnažil sa a napísal. Bez nároku na honorár. bez nároku na nič. Mať skutočných priateľov je to najlepšie, čo sa človeku môže prihodiť v čase, ktorý má vymedzený ako priepustku z večnosti.

 

Je to už takmer rok, čo sa so mnou dejú podivuhodné veci. Akosi som prestal držať pokope. Kedysi keď som sa rozhodol, že niekam pôjdem, trvalo to sotva niekoľko sekúnd a šiel som tam vždy celý.
Až jedného dňa stojím pred akousi prekážkou a nie a nie ju zdolať. Z hlavy vyšlo odporúčanie prekážku dôstojne preskočiť, ale pri rozbehu ľavá noha začala zakášať. Neostávalo teda nič iné, len sa zísť s nohami na spoločné rokovanie. Hlava obsiahlo rozobrala stav celého mňa, moje úspechy aj perspektívy. Aj ostatné orgány boli viac-menej na mojej strane, napríklad oči boli nad nohou dosť vyvalené. Pravá noha sa tvárila dosť nezúčastnene a napriek očakávaniu sa jednoznačne nepridala k svojej partnerke. Celé rokovanie sa skončilo zmierlivo a ústa oznámili, že určité nezhody sú všade a že sú zdravé. Priateľom, ktorí ma videli chodiť po ulici, bolo trocha čudné, že občas poskočím, alebo zacifrujem, ako pri čardáši, ale vysvetlili si to tým, že každý je nejaký a že práce máme všetci nad hlavu.
Prišli však ďalšie, ešte väčšie prekážky. Hlava už mala svoje skúsenosti, preto vydala pokyn skákať iba na spoľahlivej pravej nohe. Po niekoľkých márnych pokusoch preskočiť prekážku sa však pravačka zasekla a s ňou som sa zasekol aj celý ja. Nohy sa však napokon predsa len spolčili. Prišiel som na to na ulici, keď som zrazu z ničoho nič niekoľkokrát vyskočil obojnožne pol metra do výšky. S prezývkou “klokan” a so starosťami v hlave som zvolal ďalšiu poradu celého mňa. Meškal som na ňu takmer tri hodiny, lebo nohy si už zjavne robili čo chceli. Povláčili ma po uliciach, kopali do všetkého a do každého a výsledok sa dostavil. Dokopaní kamaráti sa odo mňa odvrátili a toho posledného, ktorý mi ešte veril, toho presvedčili moje ruky. Netušil som, že za mojím chrbtom uzavreli tajnú dohodu s nohami. Keď som priateľovi podával pravú ruku, ľavá mu takú vypálila, že ho museli odviesť do nemocnice.
V nemocnici som sa ostatne zakrátko ocitol aj ja. Ruky polámali všetky perá, ktorými som mal podpísať rôzne dohody, pri rokovaniach prevracali kalamáre a čo bolo najhoršie - odmietali dávať do úst potravu. Moje správanie na verejnosti preto vyzeralo nasledovne: doskákal som napríklad na dôležitú recepciu, dokopal všetkých okolo, zacifroval som ľavačkou, napchal som si do ucha chlebíček a odskákal preč. Ešte šťastie, že to všetko prebiehalo bez slova, lebo ústa mi zatiaľ boli verné. Snažili sa zahladiť čo sa len dalo, neúnavne vysvetľovali že to, čo robím, je au-tentické správanie sa a že je odsú-hlasené mojou vlastnou hlavou.
Netrvalo dlho a búriť sa začala aj žlč. Vlastne celé brucho, ktoré už týždne nedostalo od rúk takmer nič. Ruky dali bruchu na výber - buď pôjde s nohami a rukami, alebo dostane iba staré bukvice, plesnivú marmeládu, alebo papier. Za týchto okolností sa už ozvali aj pudy - najmä ten, ktorý mal na starosti sebazáchovu. Polorozpadnutý som zvolal posledné stretnutie so sebou. Bol to vlastne malý zázrak, že som sa zišiel. O nohách, rukách a iných výčnelkoch svojho tela som už mal svoju mienku, ale škrípať mi to začalo aj tam, kde to dovtedy klapalo - v hlave. Ľavá mozgová he-misféra začala mať akési čudné myšlienky a čo navrhovala pravá, to sa už neodvážim ani spomenúť. Ústa to chvíľu verne reprodukovali, ale keď dostali od rúk tretiu po papuli, tak už iba otvorene zízali.
Došlo k boju o žalúdok. Keď je zle, vždy ide o žalúdok, ironicky poznamenala ktorási polovica mozgu, ale keď prišlo k hlasovaniu, pridala sa k rukám a k nohám. Samotný žalúdok sa k ničomu nevyjadroval a stále bol niekde inde. Raz sa dvíhal, inokedy klesal a nakoniec scvrknutý privolil na návrh rúk, ktoré mu sľúbili najviac. Ruky ešte predtým uzavreli koalíciu s ústami, cez ktoré by žalúdok mal byť zásobovaný tým najlepším, čo sa ešte dalo splašiť. Nato hlava nazvala ústa papuľou, ústa označili hlavu za debnu gitu a ja zhnusený sám zo seba som sa začal vnímať akoby zvonka. Ešte raz a naposledy som prinútil ústa vysloviť záverečné komuniké. Stálo v ňom doslova toto: “Ja som sa zišiel na poslednom spoločnom stretnutí sám so sebou a konštatujem, že som sa síce rozpadol, ale nie je vylúčené, že sa ešte niekedy spojím. Nakoniec chcem vysloviť iba jedno konštatovanie: až doteraz som sa zaoberal iba životne dôležitými orgánmi. Je mi však jasné, že budúcnosť bude patriť iným častiam tela - takým, ktoré nie sú nevyhnutné, ale zato veľmi, veľmi obľúbené!”

by Michael Szatmary l Apr 20, 2005 8:37 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or