SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Hľadanie súvislostí alebo zmysluplný boj za mier

Chcete vojnu? Tak poďte bojovať. Len tak totiž dosiahneme mier.“ Radikál, pomätenec, fundamentalista... aké všetky prívlastky a nálepky by sme dali človeku, ktorý sa prezentuje takýmito výrokmi?. V skutočnosti by sme ho asi nevystihli ani jedným.

 

Autorom tejto myšlienky je laureát Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2005, renomovaný profesor židovského pôvodu, Robert Aumann. Jeho prínos (nielen do sveta ekonómie) spočíva najmä v spôsobe, akým sa pozerá na zdanlivo samozrejmé súvislosti. Dať do správnej súvislostí fakty často predurčí, či bude záver dobrý alebo nie. A keďže vo viacerých kútoch sveta už niekoľko desaťročí nepretržite zúri vojna, možno bude na týchto zdanlivo divných výrokoch niečo pravdivé. Cesta k pochopeniu vedie cez teóriu hier.

Radosť aj frustrácia z myslenia
Práca Teória hier – analýza konfliktu a spolupráce, za ktorú udelila švédska komisia profesorovi Aumannovi Nobelovu cenu za ekonómiu, ďaleko presahuje rámec tejto vednej disciplíny. Ide o myšlienkový prúd, ktorého základy sformulovali v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia ekonómovia John von Neumann a Oskar Morgenstern. Na základe matematických výpočtov a dôkazov dokážu hry modelovať vzorové konfliktné situácie a analyzovať riešenia. Skúmajú, akým spôsobom sa ľudia (hráči) chovajú, na základe čoho sa rozhodujú a k akým výsledkom ich racionálne riešenia vedú. Populárna väzňova dilema upútala pozornosť širokej verejnosti, pretože poodhaľuje spôsob ľudského rozhodovania. Či už matematickými dôkazmi alebo v čisto filozofickej rovine dokážu tieto príklady spôsobiť radosť (alebo aj frustráciu) z myslenia.

V centre Aumannovej teórie hier sú tri pojmy: rovnováha, spolupráca a opakovanie. Pod rovnováhou rozumie stav, v ktorom sa „hráči“ rozhodujú na základe racionálneho zváženia všetkých možností a následnej selekcie najvýhodnejšej. Jediným účelom je dosiahnutie cieľa. Pod spoluprácou chápe spôsob hry, v ktorej si ani jeden hráč nemôže garantovať lepší výsledok len pre seba. Nejde o rovnováhu, ide len o dohodu medzi hráčmi. Opakovanie je všadeprítomný faktor, ktorý umožňuje, aby vôbec akákoľvek spolupráca medzi hráčmi fungovala. Na fundamentálnej odlišnosti v spôsobe „hrania“ a objasnení významu opakovania v celom procese stojí Aumannova teória, za ktorú dostal Nobelovu cenu.

Ako to funguje
Zvyčajne si myslíme, že človek dosiahne svoje ciele najefektívnejšie, ak zhodnotí svoje možnosti a racionálne zvolí najlepšiu. Je to predsa „logické“. Toto je prípad rovnováhy – každý hráč si zvolí možnosť, najvýhodnejšiu pre neho. Teória hier spočíva práve vo vyvrátení tejto domnienky. Rovnovážne riešenie sa síce zdá byť z individuálneho a racionálneho hľadiska najvýhodnejšie, ale v skutočnosti ním nie je. Optimálne (všeobecne najvýhodnejšie) riešenie možno dosiahnuť naopak - formou spolupráce tak, že zvolíme riešenie, ktoré je zdanlivo nevýhodné, ale v konečnom dôsledku predstavuje najlepšie možné riešenie zo všetkých. Modelový dôkaz tejto teórie ponúka napríklad spomenutá väzňova dilema (viď prílohu).

Aumannove závery v praxi
Zdanlivá racionálnosť vedie podľa Aumanna k problémom. Napríklad k tomu, že v mnohých regiónoch sveta sú ľudia dlhodobo neschopní dospieť k mieru. Aumann tvrdí, že treba zmeniť uhol pohľadu na vec a študovať vojnu vedecky - pochopiť príčiny, súvislosti a možnosti z čisto racionálneho hľadiska. Väzňova dilema je triviálny modelový príklad s dvomi osobami a dvomi možnosťami. V reálnych konfliktoch je počet subjektov, možností a ich vzájomných kombinácií a permutácií miliónkrát vyšší. Nádej na dosiahnutie optimálneho riešenia (spolupráca), a nie len čiastkového, individuálneho osohu (rovnováha) dáva spomenutý faktor opakovania. Opakovanie v tom zmysle, že žiaden konflikt nie je v našom ponímaní jednorazový. Teda taký, že každá strana urobí jeden ťah a hra sa skončí. Pozrime si typický príklad jednorazovej hry - väzňovej dilemy. Každý hráč spraví rozhodnutie a dozvie sa definitívny verdikt. Žiadny druhý pokus nebude. Preto sa objavuje pochybnosť (čo ak druhý hráč v poslednom momente zmení svoje rozhodnutie?), ktorá v konečnom dôsledku znemožní obom väzňom dosiahnuť optimálne, najvýhodnejšie riešenie.

Ľudia v reálnom svete vzájomne na seba reagujú v dlhodobých hrách. Každý svojim momentálnym rozhodnutím ovplyvňuje nasledujúci ťah toho druhého. Preto si nikto nedovolí ísť bezhlavo za svojim „egoistickým“ a krátkodobým cieľom. Faktor opakovania profesor Aumann vníma ako kontrolný mechanizmus, ktorý môže viesť k optimálnemu riešeniu. Uvedieme príklad. V studenej vojne stáli proti sebe dvaja hráči, ktorí sa dlhé desaťročia pripravovali na vojnu. Zbrojili, vyvíjali zbrane, najvyššou prioritou bola vyspelosť armády. V mnohých chvíľach reálne hrozilo, že naozaj proti sebe vytasia zbrane. A predsa sa tak za dlhých štyridsať rokov nestalo. Prečo? Keby zaútočil jeden, druhá strana by útok opätovala s čo najväčšou intenzitou. Výsledok by bol zrejmý v každom prípade – spáchal by viac zla ako dobra. Preto USA a ZSSR žili štyridsať rokov vo vojne, ale súčasne v mieri.

Aumannovo posolstvo je v zmene pohľadu na vec. „Chcete zabrániť vojne za každú cenu. Mať mier tu a teraz. Preto máte plné ústa mieru a snažíte sa všetkých odzbrojiť. To povedie k prímeriu? Nie. Mali by ste robiť presný opak. Ak ste príliš zameraní na okamžité vyriešenie konfliktu, dlhodobo ho nevyriešite. Ak sa zameriate na dlhodobé riešenie, možno ho dosiahnete okamžite. Bez prítomnosti zbraní a hrozby vojny však mier nikdy nedocielite.“

––

Väzňova dilema

Hra demonštruje, ako funguje vzťah rovnováhy a spolupráce v rozhodovaní. Predstavme si dvoch obvinených (A, B). Každý ma dve možnosti – buď bude pred súdom mlčať, alebo obviní z trestného činu druhého. Pokiaľ budú mlčať obaja, dostanú rovnaký trest - jeden mesiac vo väzení. Pokiaľ sa prvý rozhodne mlčať (A) a druhý ho obviní (B), ten, čo neprehovorí (A) dostane desať mesiacov a druhý (B) bude voľný. Ak podozrivý „A“ obviní druhého, a ten neprehovorí, „A“ bude voľný a „B“ pôjde na desať mesiacov do väzenia. Ale pozor, v prípade, že sa obidvaja obvinia navzájom, do väzenia pôjdu obaja na päť mesiacov. Ich možnosti vyzerajú takto:

väzeň „B“ bude mlčať väzeň „B“ obviní väzňa „A“
väzeň „A“ bude mlčať 1 , 1 10 , 0
väzeň „A“ obviní väzňa „B“ 0 , 10 5 , 5

Paradox väzňovej dilemy je v tom, že na prvý pohľad sa zdá, že obaja obvinení budú mlčať. Je to predsa pre nich najvýhodnejšie, zostali by vo väzbe mesiac. Kde je však istota, že jeden z nich nezmení v poslednej chvíli rozhodnutie a neobviní druhého? V tom prípade by obvinený „A“ ostal vo väzení 10 mesiacov a zradca „B“ išiel na slobodu. Obaja majú rovnaké možnosti, obaja sa rozhodujú za seba a bez možnosti vedieť, ako sa rozhodne ten druhý. Z individuálneho a racionálneho hľadiska sa preto obaja rozhodnú obviniť toho druhého. Obvinený „A“ môže totiž nezávisle na tom, ako sa rozhodne osoba „B“, dostať trest buď 0 alebo 5 mesiacov. To je výhodnejšie, ako keby sa rozhodol mlčať – vtedy by mu hrozil trest 1 alebo 10 mesiacov. Z racionálneho hľadiska sa rozhodne obviniť toho druhého, lebo je to pre neho výhodnejšie. Ide o príklad rovnováhy (racionálne individuálne rozhodnutie). Prípad spolupráce (keby obaja mlčali), by však bol pre oboch najvýhodnejší. Tento paradox rozhodovania a konania ľudí aplikuje profesor Robert Aumann na kľúčové fenomény v politike či ekonómii.

Daniel Horňák,
autor je novinár

by Michael Szatmary l Jun 1, 2008 11:59 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or