SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Popieranie holocaustu alebo sloboda vyjadrovania

Konzervatívny slovenský politik Daniel Lipšic sa vrátil k svojmu nápadu spred troch rokov a pustil sa vysvetľovať médiám, že popieranie holokaustu by nemalo byť na Slovensku trestným činom.

 

Podpredseda Kresťansko demokratického hnutia a poslanec parlamentu pre televíziu TA3 17.februára tvrdil: „Nič také, ako oficiálna pravda, diktovaná zákonom, nemôže podľa mojej mienky existovať“. Svoj názor podoprel tým, že by nič nemalo brániť vyjadriť svoj názor: „Myšlienky, ktoré môžu byť aj kontroverzné, ktoré môžu byť aj vulgárne, ktoré môžu byť aj extrémne, by mali byť chránené slobodou prejavu,“ povedal Lipšic. Sloboda prejavu je pravdaže veľmi dôležitá vec. Len mi tak prichádza na um, čo urobili napríklad kresťanskí demokrati na Slovensku, aby sa dištancovali od osobnosti Jozefa Tisu, katolíckeho kňaza a prezidenta vojnového Slovenského štátu, ktorý bol priamo zodpovedný za deportácie slovenských Židov do koncentračných táborov? Čo urobil Daniel Lipšic a jeho stranícki kolegovia, aby pomohli vyfarbiť mnohé biele miesta v histórii Slovákov a Slovenska o násilnom odvlečení slovenských Židov?
Bolo ich okolo 70 000. Vrátilo sa ich len zopár. O ich osudoch vieme pramálo. Ako tam išli? Kto menovite? V akých podmienkach tam žili? Ako ich zabíjali? Kto ich tam zabíjal? Čo sa stalo s ich mŕtvymi telami? A o ich ponižovaní aj počas Slovenského štátu vieme pramálo. Kto vie napríklad, že židovské deti na začiatku Slovenského štátu boli vyhodené zo škôl, že Židia nesmeli vlastniť ani žiaden dom, obchod, nedajbože fabriku, či kus poľa alebo lesa, a ak niečo také mali, tak im to jednoducho vzali? Na jar v 42.roku začali sa deportácie a Židia na Slovensku vlastne už z úradnej moci nesmeli ani žiť. Na konci roka 2005 sa arcibiskup Ján Sokol v televízii TA 3 až nepochopiteľne oslavne vyjadril na adresu prezidenta Jozefa Tisa: “Ja si vážim pán prezidenta Tisa, veľmi vážim, lebo sa pamätám ako dieťa, my sme boli veľmi chudobní a keď on bol, tak sme boli teda na úrovni. A dokonca mám dôkazy, ... tu bol blahobyt.” Vysoký cirkevný hodnostár sa popýšil v televízii tým, že v časoch, keď sa konalo to najbrutálnejšie násilie na jeho spoluobčanoch, on si žil v blahobyte.
V tých istých časoch, presnejšie 3.apríla 1942 moja teta Isabella Sonnenfeld bola násilím odvlečená do Osvienčimu. Dostala väzenské číslo 21651. V Osvienčine aj zomrela. Stalo sa tak 15.augusta 1942. Mala 24 rokov. Môj starý otec Emil Sonnenfeld bol do koncentráku násilím odvlečený 1.júna 1942. Ako a kedy zomrel, to som sa doteraz nedozvedela. Spolu s nimi zomrelo v koncentrákoch do 20 ľudí z našej najbližšej rodiny. Ich osud nesvedčí o tom, že by spolu s Jánom Sokolom zažívali počas tisoiády blahobyt. Svojím vyjadrením Ján Sokol de facto poprel, že na Slovensku počas prezidentovania Jozefa Tisa došlo k holokaustu. „Nie som za to, aby sme trestne stíhali akýkoľvek názor, vrátane popierania holokaustu“, zopakoval Lipšic pre TV Sme. „To, že keď niekto popiera holokaust, je šarlatán a klamár a je vecou spoločenských elít, aby takéto názory posunuli tam, kam patria. Úplne na perifériu spoločenského diania“, dodal Lipšic. Na výrok Jána Sokola neprotestoval prakticky ani jeden predstaviteľ Kresťansko demokratického hnutia. Ani Daniel Lipšic. Zrejme sa ani on ani mnohí ďalší poprední politickí predstavitelia nepokladajú za elitu národa. Alebo je tá ľahostajnosť zapríčinená tým, že do dnešného dňa slovenská spoločnosť a spolu s ňou aj elita národa vie pramálo o osude slovenských Židov počas Druhej svetovej vojny. Slovenská spoločnosť má jednoducho pramálo vedomostí na to, aby mohla byť vyzbrojená na odsúdenie popierania holokaustu.
Ako novinárka si vážim slobodou prejavu. Ako novinárka zároveň som presvedčená, že osud veľkej väčšiny tých ľudských bytostí, premenených pred vyše šesťdesiatimi rokmi na čísla väzňov a obetí, ešte je pre nás doteraz nepoznaný. Bez toho, aby sme sa zoznámili s ich osudom, neprinavrátime tým ľudským číslam ich ľudskú dôstojnosť. Možno má Lipšic pravdu. Možno treba nechať na právnikov, nech rozhodnú, či popieranie holokaustu má byť trestné alebo nie. Len si treba položiť otázku, či popieranie takého krutého masového vyvražďovania, ktoré skôr pripomínalo zabíjanie škodlivých hlodavcov, než vyvražďovanie ľudských bytostí, nie je zároveň aj navádzaním na opätovné podobné vyvražďovanie. Veď to predošlé ostalo takmer bez stopy, bez pamäte, tak čo?

Ľuba Lesná

by Michael Szatmary l Mar 20, 2008 2:04 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or