SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Editorial

Bývalo zvykom, že ľudia čítavali noviny od poslednej strany, od športu. Delet síce nemáva šport na poslednej strane, ale v tomto čísle by bolo užitočné začať od Noemovho príbehu, o dúhovom znamení a o tom, že zbožnosť sama o sebe nestačí, aby svet neprestal byť svetom. Inými slovami a možno hrubšie treba povedať, že slová bez činov ostávajú len slovami.

 

Staroveký bájkár Ezop raz poznamenal v hádke na trhovisku, že kto neunesie meč, seká jazykom. Nevedno, či jeho vyjadrenie bolo odsudkom alebo len konštatovaním.
Ako však určiť hranicu, kedy sekanie jazykom prechádza do sekania mečom? Ako odsúdiť a trestať ľudí, ktorí sekajú jazykom tak, že ublížia, keď zákon nemá zakazovať ľuďom, aby sa slobodne vyjadrovali? A možno by sme mali byť spokojní, že sekajú len jazykom? Ale čo ak to tam nekončí? Ono sa síce hovorí, že keď prídeme o zuby, jazyk má väčšiu voľnosť, máme si však my ostatní nechať vybiť zuby, aby sme sa potom lepšie vyjadrovali? Alebo musí najskôr niekto prísť o život, aby sa niečo proti zlu začalo diať?
Dúha, o ktorej sa dočítame v Noemovom príbehu, je znamením, že Boh sa zaviazal nezničiť viac svet potopou. Boh si sám na seba ušil bič a obmedzil svoju vôľu a moc, hoci by mohol byť všemocný. Možno to urobil práve preto, aby nezneužil vlastnú moc, aby nepoužil násilie. Možno je dúha dôkazom božej sebareflexie, sebakontroly.
Sebareflexiu spoločnosti by mali vyjadrovať aj jej zákony. Niekedy sa to darí lepšie, niekedy horšie. Nuž veď nie sme lepší od Boha. Najvyšší zákon, zdroj práva, Ústava zaručuje slobodu prejavu. Americké ponímanie slobody prejavu je jedným z vrcholných záruk ľudskej slobody, hodné nasledovania. Európska skúsenosť so sekaním mečom však ukazuje, že sekanie jazykom býva nasledované sekaním mečom. Sekali a sekajú bohužiaľ v kontradikcii k Ezopovi často aj tí, ktorí potom skutočný meč uniesli. To nie je hodné nasledovania, ale deje sa to stále. A tak ako Boh dáva pozitívne znamenie dúhou, vrahovia v Európe dávajú negatívne znamenia jazykom.
Čo robiť, ako sa má spoločnosť postaviť k sekáčom zo Slovenskej pospolitosti? Ako zaobchádzať s neonacistickými sekáčmi? Ako sa postaviť k sekáčom na diskusných fórach jednotlivých médií? Po americky, po európsky? A ak po slovensky, ako je to vlastne?
Izraelská poétka Yael Globermanová ostala po bratislavskom festivale poézie oddýchnuť si v Bratislave. Našťastie nevie po slovensky a tak sa ani v tržnici nedozvedela, že Slováci si nemajú od nej kupovať cukor, ako hlásajú sekáči zo Slovenskej pospolitosti. Ona síce cukor nielenže nepredáva, ale ani neje, lebo drží líniu. Našťastie nerozumie ani našej televízii, ani nevie čítať naše noviny a nemusí sa zaoberať právnymi problémami o slobode prejavu pre antisemitských sekáčov.
Nakoniec, prečo by to Yael aj robila. Antisemitizmus predsa nie je vec Židov. Antisemizmus je vec a choroba antisemitov. Násilie je chorobou a vrahom celej spoločnosti. Aj preto sa Delet v tomto čísle pýta slovenských politikov na vôľu tieto nebezpečné choroby liečiť.

Tento editorial bol písaný v piatok 5. 11. večer, keď v Bratislave vraždili dlhovlasého študenta s gitarou, Daniela Tupého zo Žiliny.

Zuzana Szatmáry

by Michael Szatmary l Nov 10, 2005 4:14 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or