SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Svedomie, alebo zákon?

Slovensko stojí pred podpísaním zmluvy „o práve uplatňovať výhradu vo svedomí“ s Vatikánom. Na základe tejto výhrady môže každý v nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, zriadených katolíckou cirkvou, „odmietnuť konať to, čo vo svojom svedomí pokladá za nedovolené podľa vieroučných a mravoučných zásad“, t. j. zásad, vyhlásených Magistériom katolíckej cirkvi.

 

Toto právo sa týka činnosti v ozbrojených silách, v zdravotníckej, výchovnovzdelávacej činnosti, v poskytovaní právnych služieb, v pracovnoprávnych a iných pracovných vzťahoch, v konaní, súvisiacom s genocídiom, popravami zajatcov bez súdu, mučením, vojenskou krutosťou a perzekúciou bezbranného civilného obyvateľstva. Nemocnice a zdravotnícke zariadenia, zriadené katolíckou cirkvou, nebudú povinné „vykonávať umelé ukončenie tehotenstva, umelé alebo asistované oplodnenia, pokusy alebo nakladanie s ľudskými orgánmi, ľudskými zárodkami a ľudskými pohlavnými bunkami, eutanáziu, klonovanie, sterilizáciu, úkony spojené s antikoncepciou“. Má sa to diať v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky, takže osoba, ktorá toto právo uplatňuje, nebude za svoj čin právne stíhaná. Zneužitie tohto práva nezbavuje právnej zodpovednosti, t. j. právneho postihu a jeho uplatnenie nesmie ohroziť ľudský život. Zmluvu možno meniť a dopĺňať o nové skutočnosti, sporné otázky sa majú obojstranne konzultovať.
S viacerými zásadami tejto zmluvy možno len súhlasiť, lebo sú na úrovni doby a zodpovedajú mravnému cíteniu a vedomiu celej slovenskej spoločnosti. A nielen jej. Viaceré však budia rozpaky, lebo tomuto cíteniu a praxi už nezodpovedajú a pokrivkávajú za vývojom. Týka sa to predovšetkým spomenutých lekárskych úkonov. Lekárska veda sa dnes vypracovala na zvláštnu a povedal by som na morálne citlivú úroveň. Už nielen lieči, ale aj zasahuje do ľudského života a narába ním, meniac ho na prospech človeka. Tým však prevádza niečo, čo bolo doteraz takpovediac tabu, čo bolo vyhradené len Bohu, pánovi nad životom a smrťou, ktorý mohol postihnúť človeka neplodnosťou, chorobami a hoci aj krutou smrťou bez toho, aby postihnutý vedel prečo. Veda tu rázne hovorí svoje „nie“ a snaží sa aj v tejto oblasti zlepšiť ľudský osud, vziať ho do ľudských rúk, čo je napokon jej morálna povinnosť, vec jej svedomia. Je pochopiteľné, že cirkev sa tomu bráni, lebo tým stráca morálne, mocensky a inak aj ona.
Voči všetkým jej spomenutým zákazom možno mať vážne morálne výhrady, ktoré sa z rôznych strán aj ozývajú. Prečo sa nemá umelo prerušiť tehotenstvo hoci aj zdravého plodu, keď mu hrozí, že bude v zlých sociálnych podmienkach biedne živoriť a nepostará sa oň ani spoločnosť, ani cirkev, nehovoriac už o Bohu, ktorý sa díva na hroznú biedu nevinných ľudí a ak nepomôže človek, on nepomôže? Pomáha tu aj charita, vo veľkom rozsahu aj katolícka, ktorú si preto veľmi vážim. Prečo pápež zakázal používanie kondómov, hoci sa tým, okrem iného, predíde biede, najmä v najchudobnejších krajinách, preľudňovaniu zemegule a najmä pohlavným chorobám, z ktorých AIDS vážne ohrozuje ľudstvo? Prečo sa má zakázať eutanázia, ktorá ušetrí človeka nedôstojnej staroby a často ponižujúceho, mučivého umierania? Prečo nedať umelým oplodnením bezdetným rodičom dieťa, keď to pomôže udržať rodinu, na ktorej cirkvi tak záleží?
Na čiej strane je tu dobré svedomie, kto tu má tiež právo na jeho výhrady? Že sa tieto veci môžu zneužiť? Dozaista, ako všetko dobré. Naučili sme sa žiť s mnohým dobrom, ktoré sa môže obrátiť na hrozné zlo, a naučíme sa aj s týmto. Zisk bude nepochybne väčší než straty. Je to proces, ktorý je nezastaviteľný.
Svedomie je relatívna záležitosť. Nehovorí, čo je absolútne dobré alebo zlé, ale čo je také len z hľadiska určitých morálnych noriem, diktovaných podľa náboženstva samým Bohom. No aj tieto normy sú rôzne. Kresťan, ktorý zavraždí inoverca, môže mať výčitky svedomia, no islamský terorista má výčitky svedomia, ak zlyhá, nezabije neveriaceho, t. j. Žida, kresťana, prípadne iného. A svedomie sa mení s časom a vývojom. Inkvizícia kedysi s dobrým svedomím upaľovala čarodejnice a kacírov, Kalvín dal s dobrým svedomím upáliť lekára Serveta, Židia s dobrým svedomím dohnali k smrti rebelanta Uriela da Costu a vylúčili zo svojho stredu filozofa Spinozu tak, že pre nich zomrel a aj ho ceremoniálne oplakali. Dnes je to už nemysliteľné. (Ak ortodoxný Žid má výčitky svedomia, keď je bravčové mäso, neortodoxný ho nemá. Na jednej recepcii som sa opýtal známeho židovského intelektuála, jediaceho obložené chlebíčky so šunkou, či mu to nevadí. „To bolo kóšer prasa“, odpovedal so smiechom a jedol ďalej). Ak teda cirkev má výhrady svedomia, tak ich má len zo svojho dnešného hľadiska a možno proti nim postaviť výhrady iné, podľa mňa presvedčivejšie a, prepáčte, často aj ľudskejšie.
Znepokojujúca je aj ďalšia vec. Slovenská republika je suverénny štát, no je prevažne katolícka a Vatikán sa snaží zvonku zasahovať do jej záležitostí, pokračujúc tak vo svojich niekdajších praktikách. Mravnosťou chce zasahovať do politiky, aspoň v určitej súvislosti. Dozaista, aj politika má byť mravná, predbežne je to však len ideál. Rozdiel je v tom, že v politickom živote platia zákony, a to rovnako pre všetkých, kým mravnosť je vnútorná záležitosť človeka a môže byť rôzna, náboženská, svetská, kolektívna, individuálna. Ak má jednotlivec čo len za určitých okolností poslúchať svoje mravné direktívy a nie zákon, môže spôsobiť chaos. Cirkev sa síce nesnaží urobiť tieto mravné direktívy zákonom, chce však, aby zákon umožňoval ich uplatňovanie, čím sa zákon v určitých súvislostiach ruší. To sú totiž dve nie celkom súrodé úrovne. Konanie katolíka pre spoločnosť, ktorý použije výhradu svedomia, sa tu ponecháva len na neho samého a mravnosť sa tu kladie nad zákon. Cirkev sa tu azda spolieha na to, že katolík sa bude riadiť jej pevne stanovenou morálkou, takže nemôže spôsobiť spoločnosti škodu, ale to nemusí tak byť. Svedomie je aj u veriacich katolíkov rôzne a mali sme možnosť presvedčiť sa o tom za vojnového slovenského štátu.
Myslím si teda, že by sme mali zostať pri jednotných zákonoch a neponechávať dôležité rozhodnutia na jednotlivcov. Aj so zákonmi sa dá manipulovať, nieto ešte so svedomím, s ktorým možno vyjednávať, chlácholiť, presmerovať ho. Nech sám zákon určí, ako to má byť s potratmi, s umelým oplodňovaním, s eutanáziou a s ostatnými citlivými záležitosťami. Potom budeme vedieť čo je a nie je zákonné, povolené, povinné, trestné, budeme teda žiť v prehľadnosti a poriadku, čo je pre život štátu nevyhnutné.

Teodor Münz,
autor je filozof

by Michael Szatmary l Jan 19, 2006 12:57 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or