SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Osobný džihád, alebo svätá vojna nášho zdravotníctva

Mark Twain hovorieval, že hodinky sú dovtedy hodinkami, kým sa nedostanú do rúk hodinárovi. Ja hovorím, že človek je v poriadku, kým sa nedostane do rúk lekárom.

 

Musím užívať istý liek v množstve 5 mg. Prestali ho vyrábať a v lekárni sa objavil s 10 mg obsahom. Múdra lekárnička mi poradila, aby som si kapsľu, ktorá sa len tak mimochodom má rozpúšťať v črevách, rozrezala napoly. Praktizovala som to asi pol roka až do druhého dňa Chanuky. Prehltla som rozrezanú kapsľu a tá sa mi zasekla v hrdle. Nepomohlo kašlanie, chlieb, proste nič. Hrdlo som mala ako v ohni a tak som sa napokon na štvrtý deň Chanuky napriek horeuvedenej zásade pobrala do nemocnice.
Lekárka mala čarovne zariadenú ordináciu. Starý stôl, dve oškreté stoličky, zopár zrkadielok do hrdla a písací stroj, ktorý písal, keď sa s ním potriaslo. Milá pani doktorka zobrala jedno zo zrkadielok a zhíkla, že čosi také ešte nevidela a hneď ma posielala do nemocnice na okraji mesta. Pýtam sa: „Čo je to?“ Pred tým som jej vysvetlila, čo sa mi stalo. Zatvárila sa súcitne a spýtala sa ma, či znesiem pravdu. „Znesiem všetko,“ odvetila som hrdo. „Vyzerá to na tumor, viete, novotvar.“ „Rakovina?“ spýtala som sa menej hrdo. Ticho prikývla. „Ale ako môžem dostať rakovinu za dva dni?“ nedalo mi. „Niekedy sa to stáva.“
V nepovznesenej nálade som sa pobrala do ďalšej nemocnice. Po dvoch neúspešných odberoch na histológiu usúdili, že ma treba operovať. Mal ma operovať pán primár, ktorého som poznala, tak som bola spokojná.
Prekonala som predoperačné vyšetrenie, hospitalizačné papierovanie a pre istotu som deň pred operáciou nevečerala, presvedčená, že môj známy ma bude operovať ako prvú. Večer som strávila v miestnej ambulancii, kde sa mi mladí lekári pokúšali nájsť v hrdle tumor, ktorý tam nebol. Moju anamnézu ignorovali a s mladíckou vervou sa mi rýpali v krku.
Ráno som sa dozvedela, že môj primár využil zlacnenú predvianočnú lyžovačku a na operačný stôl som sa dostala posledná okolo druhej popoludní. Operoval ma istý - použijem neutrálne označenie - „mohamedán“. Vyzeral milo a usmieval sa. Anesteziologička povedala: „S týmto tu (ako so mnou) fofruj, musím ísť so psom k veterinárovi, lebo mu začali rásť zuby.“ „Toto tu“ ešte nespalo a vnímalo. Anesteziologička pokračovala: „Pacienti mi tak lezú na nervy. Mám radšej zvieratá ako ľudí.“ Vtedy som sa ozvala: „Aj ja.“ Mohamedán vybuchol do smiechu. Na viac sa nepamätám.
O dva dni ma poslali domov s uboleným hrdlom. Na kontrolu k mohamedánovi som išla o mesiac. Stále som mala čosi v hrdle. Pravnuk našich biblických bratrancov mi povedal, že mám dlhý čapík, ktorý mi naráža do jazyka a že mi z neho môže odstrihnúť. Povedala som radikálne: „Nie!“ a čo najrýchlejšie som opustila ordináciu. Neviem, či milý mohamedán na mne vykonal súkromný džihád rozstrihaním hrdla ako servítky, alebo som len mala smolu. To, čo mi mal vybrať, som bolestivo a neesteticky „vychriakala“ v priebehu štyroch mesiacov. Aj čapík mal zrazu normálnu dĺžku.
Uvažujem, či to bol jeho osobný džihád, hoci vyzeral milo alebo džihád nášho zdravotníctva voči pacientovi. Myslím skôr to druhé. Pre istotu sa vyhýbam lekárom.

Oľga Horská

by Michael Szatmary l Jul 1, 2005 6:03 PM l Print l
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or