SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Bratislava: Mesto zlomených sŕdc

Bratislava: Mesto zlomených sŕdc

Myslím, že som rodné mesto Bratislavu milovala takmer dvadsaťpäť rokov. Dnes mi pripadá studená, chladná a nehostinná. Chýba mi v nej neha, ľudskosť a teplo.

 

Čím viac sa rozprávam s ľuďmi, tým viac nadobúdam pocit, že Bratislava je mesto zlomených sŕdc.

 

Nikdy ťa neopustím

„Mala som ťa tak rada, že som ťa nechcela nikdy opustiť. Bola som tu s tebou v dobrom aj zlom. Zažila som s tebou krásne veci, ale aj to neznesiteľné peklo. Myslím a cítim to tak už dlho, že ťa tu musím nechať samu a nájsť si lepšie mesto na život. Neboj sa, ja ti tu chýbať nebudem. Nájdeš si nové lásky. Ja ťa už mám celkom po krk. Myslím, že dvadsaťpäť rokov nášho vzťahu bolo priveľa.

 

Celkom dlho sme to spolu ťahali. Dovidenia, Bratislava. Kedysi som ťa milovala, no ty už nie si tá fenomenálna krásavica na Dunaji,“ pozitívny vzťah k môjmu rodnému mestu trval dlhšie ako hociktorý vzťah, ktorý som kedy mala. Dala som mu priveľa lásky. Praha je kozmopolitnejšia, Rím je historickejší a Paríž rozhodne romantickejší. Chcem žiť niekde, kde sa chyby odpúšťajú. Láska nie je iba sex. Ale hlavne na mieste, kde sa ľudia usmievajú a sú spokojní so svojím životom.

 

Bratislavské lásky

Láska v Bratislave? Natočil niekto niekedy film s rovnomenným názvom? Mnoho mojich priateľov a známych tu našlo lásku, milencov, partnerov a manželov. Poznám aj takých ,ktorí tvrdia, že bratislavské lásky sú chladné. Studené ako zima bez snehu. Moja rodina na východe, či kamaráti sú oveľa srdečnejší, úprimnejší a nevinnejší. Podobne ako keď porovnáte ľudí žijúcich na dedine a v meste. Čo myslíte, prečo všetci slovenskí a svetoví spisovatelia odporúčali život na dedine.

 

Boli celkom inteligentní, dobre poznali ten výrazný rozdiel. Jana ho milovala. Nevidela jeho chyby. S Jurajom chcela prežiť celý život. Dala by mu všetko. Nemal rád jej priateľov, rodinu, nepýtal sa jej, čo sa jej páči. Vždy tu bol iba on, jeho štúdium, jeho rodina, jeho priatelia. Keď ho prvýkrát opustila, nevedel to pochopiť. Ako môže nejaká žena opustiť práve jeho? Jana však myslela iba na neho. Dali sa znovu dokopy. Priatelia jej mohli hovoriť čokoľvek, mama tiež. Raz sa dozvedela, že okrem nej má ešte inú. Vtedy pochopila, že ho už nechce vidieť. On nepochopil, prečo ho opustila....

 

Karolína ho nikdy veľmi nechcela. On bol z nej úplne hotový. Boli ako čierny a biela. On potreboval snobský život, večierky a luxus. Ona chcela iba obyčajné veci. Chcela jeho lásku, nie boj. Chcela chodiť na vianočné trhy, do lesa a kupovať gýčové darčeky. Mala v sebe pokoru, on sa nad ostatných vyvyšoval. Chcela jeho dušu, nie drahé darčeky bez srdca. Rozhodla sa pre prácu dobrovoľníčky v Afrike. Chcela dať chudobným ľuďom, niečo čo jej Karol nikdy nedal. To najťažšie a zároveň najjednoduchšie - LÁSKU!

 

Pavla sedela s kamarátkou v talianskej reštaurácii. Myslela si, že bude pekný dámsky večer s bublinkami. Dve dámy samé, ktoré si chcú pokecať vždy vzbudzujú pánsku pozornosť. Na stôl im poslal šampanské. Prihovoril sa im. Bol fajn. Bol Američan. Počúval ich a veľa rozprával. Ale hlavne robil to, čo mnohí nerobia. Počúval. Jedna bola extrovertka, druhá introvertka. Miloval film Closer a Woodyho Allena rovnako ako Pavla. Nebol pekný, ale sympatický. Vnímal ich krehkú ženskú dušu. Stále ich počúval a pozoroval.

 

 

Pavle to nedalo a musela sa opýtať. „Keby si stretol krásne dievča, ktoré je milé, chytré a niekedy  aj vtipné, opustil by si ho, nechal by si ju len tak odísť? „ Nikdy,“ odpovedal Alan a zaplatil im celú večeru. Zaplatili by si ju aj samy, ale on to urobil rád, lebo videl dobré a milé dievčatá. „Musím odísť z Bratislavy, lebo tu ma všetci iba opúšťajú,“ odpovedala mu Pavla. V jej očiach videl smútok. Pochopil to a vedel, že nikdy nezabudne na Bratislavu. Lebo to, že sem prišiel bolo jeho rozhodnutie, ale to, že ju stretol bol osud. Smutné dievča so širokým úsmevom  v studenej Bratislave si bude navždy pamätať....

 

Je mi tu príšerná zima

Je mi tu stále zima. Iba v lete mi je tu teplo. Nie je tu more, len ten Dunaj do ktorého by som neskočila ani po troch fľašiach vína. To už si napustím kačičky do vane. Môj kamarát vraj raz do Dunaja skočil. Bol to vraj skvelý zážitok, lebo sa znovu narodil. Nemám samovražedné sklony, niekedy sa mám totiž aj celkom rada, hlavne večer, keď mi opadnú kruhy pod očami. Nemám päť rokov a už sa so mnou rodičia nesánkujú, ani nekorčuľujú. Detstvo tu bolo inak super.

 

Také socialistické. Piesok, preliezky, stromy a ploty. Myslím, že som to tu celkom milovala. Ale chcela by som pre moje deti krajší domov. Nezabudnem ako môj otec celý život ľutuje, že neostal v Amerike, či v Austrálii. Mal tu totiž záväzok, mňa. Ja však nechcem celý život ľutovať, že som niečo urobila. Lebo všetko, čo urobíme, má svoj život. Je iba na nás, kde nás to posunie a či pochopíme magickú moc aj zlých rozhodnutí.

 

Mračná nad Blavou

Všetci z východu, sem idú za prácou. Potom na Bratislavu nadávajú. Bolo to však ich rozhodnutie, že sem prišli. Ja som sa tu narodila, chodím však za rodinou na východ. Je tam pokoj, kľud, všetko beží pomalšie. Ľudia jedia pomalšie, chodia pomalšie, žijú pomalšie. Viac sa usmievajú. Niektorí spolu dokonca aj večerajú a dýchajú čistejší vzduch. Stretnete tam hlupákov, rovnako aj tu. Ale tiež fajn ľudí podobne ako v hlavnom meste. Dobrých a zlých ľudí stretneme všade na svete, národnosť nerozhoduje. Len tie mračná nad tou bývalou krásavicou ma desia.

 

Prázdne pohľady, prázdne životy?

Našťastie som mala tú možnosť, že som veľa cestovala. To, že sa ma kolegovia v práci nespýtali ani ako bolo, bol ich problém. Videla som ľudí rôznych národností. Keď ste sa na niekoho usmiali, on vám ten úsmev vrátil. Chodím často v MHD. Keď mám dobrú náladu, čo je skoro stále, tak sa usmievam. Pripadám si ako chorá schizofrenička. Usmejú sa na mňa iba deti a občas starí ľudia.

 

Minule som bola opäť pohrúžená do svojho sveta, tak som sa škerila. Jedna pani sa na mňa ešte viac zamračila. Tak som sa škerila ďalej. Vyhrala som! Šedivé a smutné tváre v MHD ničia iba turisti, deti a opilci. Lebo tí sú šťastní. Nechcem mať šedivú a smutnú tvár, preto sa smejem. A aj budem, len nie v Bratislave. A som presvedčená, že inde mi niekto ten úsmev raz vráti.


Petra Hublová l Dec 2, 2011 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
8 reakcií pre „Bratislava: Mesto zlomených sŕdc“

Ervin Rybár napísal(a):

Dec 5, 2011 11:03

Podľa mojej mienky je Bratislava brutálne mesto. Praha je naozaj v tomto zmysle zlatá. V Prahe by sa nestalo, aby renomovaný právnik dostal guľku do srdca, ako sa to stalo Ernestovi Valkovi. Ja viem, porovnávať Bratislavu a Prahu značí porovnávať neporovnateľné. To je ako porovnávať pražskú šunku a bratislavské párky. Kým pražská šunka je delikatesa, tak bratislavské párky by som nedal ani svojmu psovi.

Hoffmannová napísal(a):

Dec 4, 2011 12:57

S tou vaší poslední větou musím bohužel souhlasit.

Diana Zsigová napísal(a):

Dec 4, 2011 09:49

Perfektny clanok, autorka presne vsetko vystihla, co som aj ja zazila v Bratislave. Aj mne sa presne stalo, ze sa ma kolegovia nespytali na to ako bolo na dovolenke, napriek tomu ze som si predtym bola nutena pozriet 250 fotiek z jedneho all inclusive hotelu v Egypte!! (z toho 150 fotiek boli len oblozene misy v jedalni) Ale mala som aj super kolegyne, zalezi naozaj na tom, na koho natrafite. Smutna MHD je naozaj pravda, najcastejsi fenomen su dochodci, ktori rozpravaju naschval nahlas, aby ich vsetci poculi a stazuju sa a stazuju, je to ako mor, ta nalada co vas z toho chyta, je teda riadna depresia a ked vas niekto napadne v buse, tak ludia sa robia, ze nic nevidia, nechcu sa do nicoho starat, heslo Bratislavy (alebo aj vsetkych postkomunistickych krajin), co ma nepali to ma netrapi a ak vycnievas z radu, tak nie si normalny.

Hoffmannová napísal(a):

Dec 3, 2011 09:35

Autorka má pravdu, že si člověk sám vytváří pohodu v sobě a radost. Například Prahu velmi dobře znám a mám ji ráda, zvláště některá místa, ale žít ve velkém městě bych nechtěla. Já se o nic neloktuju, nechávám věcem volný průběh, většinou to funguje, za pomocí intuice a tak. Mám své zájmy a podobně naladěné lidi.

Igor Dietrich napísal(a):

Dec 3, 2011 07:07

Našťastie, o atmosfére MHD v Berlíne platí to, o čom píše pani Hublová:" Videla som ľudí rôznych národností. Keď ste sa na niekoho usmiali, on vám ten úsmev vrátil."

Igor Dietrich napísal(a):

Dec 3, 2011 06:54

Ani som nevedel, že báseň pána Miroslava Válka o smutnej rannej električke je ešte stále aktuálna. Ak si ju k tomu podfarbím hudbou Mariána Vargu a spevom Pavla Hammela, tak sa akosi ešte viac vžívam do aktuálne uvedenej atmosféry MHD...

Ester Lornitzová napísal(a):

Dec 3, 2011 01:21

Bratislava je pre ľudí so širokými lakťami, srdce aj keď je zlomené musí zmĺknuť. Do popredia musí íst rozum a len niekedy (sviatočne) cit. Len tak sa dá prežiť.Žijem v Bratislave 47 rokov, hoci som sa tu nenarodila. Ten cit a sviatočné pocity šťastia si úzkostlivo strážim. Ale aj tak mám Bratislavu rada a veľmi. Komu sa tu nepáči, nech ide do ticha, pomalšieho života. Bratislava sa už neznení. Vždy bola drsná, ale aj krásna. Dávala mi pocity šťastia (a aj mi dáva), vážim si ich o to viac, že sú tvrdo vybojované.

Hoffmannová napísal(a):

Dec 2, 2011 21:56

To je moc smutný článek. Ani se mi nechce věřit, že je Bratislava taková, čím to je?

Stranka 1 z 1
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo