Delet - Dvere do židovského sveta

Spravodlivý medzi národmi 2010
Počet zobrazení: 985

Slovensko má ďalších nositeľov titulu Spravodlivý medzi národmi. Štrnástim Slovákom, ktorí nezištne zachraňovali
židovských spoluobčanov počas druhej svetovej vojny, udelili in memoriam najprestížnejšie izraelské ocenenie. Toto sú ich príbehy:

Pavel a Anna Krahulec
Jakub Neumann vyrástol v početnej židovskej ortodoxnej rodine, ktorá sa živila roľníctvom v obci Necina Ves. V čase II. svetovej vojny narukoval do VI. pracovnej roty a ako jediný sa z rozvetvenej rodiny zachránil. Začiatkom Povstania v roku 1944 bol na nútených prácach na stavbe železnice, odkiaľ sa pridal k partizánom. Nakoniec sa s priateľom Lichtmannom skryl na statku neďaleko Senice u sedliaka, u ktorého pracovali ako roľníci. Jakub pracoval u Pavla Krahulca na statku na samote v Prietrži v okrese Senica a Lichtmann na susednom statku. Koncom septembra začali Nemci v oblasti intenzívne hľadať partizánov a Židov. Krahulec požiadal Jakuba, aby opustil statok, pokým neprejde nebezpečná situácia. On a priateľ Lichtmann sa rozhodli, že sa opäť pridajú k partizánom. Tí však už boli obkľúčení. Najťažšie obdobie prežili obaja v úkryte u sedliačky, ktorá ich ukryla v senníku, lebo ostať vonku bolo nebezpečné. Po skončení bojov sa obaja vrátili na statok Krahulca. Krahulec im poradil a zároveň pomohol vykopať bunker v lese, ktorý mal v prípade potreby slúžiť ako úkryt. Bunker využili v januári 1945, keď jeden dedinčan vyzradil ukrývanie Židov na okolitých statkoch. Večer im Krahulcov otec priniesol jedlo, ktoré pripravila Anna. Povedal, aby v bunkri ostali tri dni, pokým sa situácia neupokojí. Sovietski partizáni, ktorí sa k bunkru dostali, ponúkli obom, aby sa k nim pridali. Lichtmann sa k nim pridal a tak sa dožil konca vojny. Jakub sa vrátil k svojmu záchrancovi. Situácia bola nebezpečná až do apríla 1945, keď oblasť oslobodili sovietski vojaci. Jeden sovietsky dôstojník si vzal Jakuba nabok a povedal mu, že je tiež Žid a upozornil ho, aby si dával pozor, lebo nie všetci v okolí sú priateľmi Židov.

---------------------------------------------------------

Ján a Mária Porubänoví

Rodinu Kačerovcov pred vypuknutím SNP deportovali do pracovného tábora v Novákoch. Otec Ernest pracoval
v banke v Ružomberku, no kvôli protižidovským opatreniam prišiel o prácu. Po vypuknutí povstania táborový odboj prevzal moc v tábore. Mladí muži a ženy odišli do boja, ostatní našli úkryt v okolitých lesoch. Rodina Kačerovcov narazila na horáreň neďaleko Východnej, tam ich ukryl miestny horár. Keď Nemci začali prehľadávať okolie, aby našli partizánov alebo Židov, boli požiadaní, aby miesto opustili. Ďalej preto putovali lesom až sa dostali do Liptovskej Kokavy. Zaklopali na dvere prvej chalupy a požiadali o vodu. Ján a Mária Porubänoví otvorili a nielen že ich pozvali dnu a ponúkli mlieko, ale nedovolili im ani pokračovať v ceste a ukryli ich. Rodina mala k dispozícii malú izbu, z ktorej prakticky nevychádzali. Keď hrozilo, že by fašisti alebo Nemci prišli do dediny, schovali Kačerovcov do jamy na zemiaky, ktorú zakryli doskami. Pokiaľ tam museli zostať dlhšie, záchrancovia im nosili jedlo. Po oslobodení zistili, že sa v dedine skrývalo ďalších asi 30 židovských rodín. Liptovská Kokava bola prevažne evanjelická a nesúhlasila s fašistickou vládou. Sedliak Ján a jeho žena Mária mali štyri deti, najmladší Ivan (1944) bol vtedy päťmesačný kojenec. O príbehu záchrany počul od rodičov. Dcéra Mária (1936) dnes Žižková, mala vtedy 12 rokov a na záchranu si pamätá. Ostatní súrodenci zomreli. Po oslobodení manželia Kačeroví udržiavali kontakt so svojimi záchrancami. Dnes žijú dve zo štyroch detí záchrancov. Zachránená Johanna je s nimi v kontakte. Dodnes je vďačná záchrancom za ľudskosť, ktorú prejavili jej rodine.

-------------------------------------------------------

Jozef Kurbel

V roku 1944 pomohol Jozef Kurbel vybudovať Neumannovi (židovského pôvodu) v horách nad Prievidzou bunker.
Jozef Kurbel bol lesník na území, kde postavili skrýšu. Horár Kurbel žil v Koši pri Prievidzi, ale väčšinu času trávil v horskej chalupe v Bystričianskej doline. Často tam s ním boli aj dcéry Antónia a Irena a pomáhali s dobytkom a domom. Zachránená rodina Schlesingerových žila do roku 1944 v mestečku Žabokreky nad Nitrou. David Schlesinger vlastnil továreň na výrobu octu. V roku 1943 sa Davidovi a Blanke narodil syn Menachem. Nie je známe, ako sa rodina dozvedela o skrýši v horách, ale po vypuknutí Povstania sa David Schlesinger obrátil s prosbou o pomoc práve na Jozefa Kurbela, ktorý rodinu ukryl spolu s ďalšími ľuďmi do bunkra. Antónia a Irena mali na starosti prinášať ľuďom v úkryte každý deň stravu. Jozef Kurbel prichádzal do bunkra tak často, ako sa dalo. 6. decembra 1944 ho zatkli príslušníci SS a previezli na výsluch do Novák. Napriek fyzickému mučeniu Jozef nič neprezradil. Do horskej chalupy sa vrátil zničený a zlomený. O dva dni prišli nemeckí vojaci s vozmi, dcéram prikázali, aby naložili celý majetok, potom dom zapálili. Našťastie husto snežilo a sneh zakryl všetky stopy do skrýše. Jozef Kurbel sa vrátil s dcérami do Koša a ďalej nosil potraviny ukrývaným ľuďom. Pomáhal z vlastného presvedčenia a nikdy za svoje skutky neprijal odmenu.

------------------------------------------------------

Sestra Agáta

Jozef Klein, otec zachráneného Rubena, sa rozhodol ukryť počas vojny svojho syna do sirotinca, spravovaného jezuitským kláštorom sv. Pavla apoštola. Sestra Agáta bez váhania prijala židovského chlapca do kláštora a tak mu zachránila život. Keď prišiel Ruben do kláštora, stretol Šloma Breznica a jeho sestru Judit, ktorí vedeli o štyroch ďalších židovských chlapcoch. Deti aj mníšky o ich pôvode vedeli. Z času na čas mali mníšky a deti antisemitské prejavy, ale nikto nikdy neprezradil, že sa tam ukrývajú židovské deti. Mali prísny zákaz od sestry Agáty pod hrozbou, že kto vyzradí tajomstvo, nedostane sa do neba.
Judit v kláštore prijali dobre a na časy, ktoré tam strávila, spomína pozitívne. Pamätá si, ako ich Agáta prišla varovať pred Nemcani, že hľadajú Židov a upokojovala vystrašené deti. Judit a Šlomo Breznicovci vedia, že sestra Agáta im zachránila život. Šlomo sa rovnako dobre pamätá na sestru Agátu z osobnej skúsenosti v kláštore, ako ho rýchlo ukryla, keď Nemci prišli hľadať Židov. Rozprávala sa s ním za prítomnosti vysokých predstaviteľov kláštora, lebo od kňaza zistila, že Šlomo pozná v latinčine naspamäť celé modlitby. Koloval mýtus, že táto židovská sirota by sa raz mohla stať pápežom. Po rozhovore prikázal predstavený kláštora Agáte, aby Šlomovi venovala osobitnú

pozornosť. Dnes je Schlomo Breznitz svetovým uznávaným psychológom v oblasti ľudského správania v stresových podmienkach. Viackrát sa pokúšal sestre Agáte osobne poďakovať. Hľadal ju aj za pomoci prezidenta Českej republiky Václava Havla. Dozvedel sa, že počas komunistického režimu ju väznili a stopy po nej sa stratili. Všetky tri deti sa zachránili, rodičia rovnaké štastie nemali. Zachránila sa len Šlomova mama a sestra Judit.

-----------------------------------------------------

Jozef a Eva Borovskí

Koncom roku 1941 začalo masové vraždenie Židov v údoliach smrti na Ukrajine. Mnohí z nich sa preto pokúsili o útek cez Karpaty do Maďarska, ktoré bolo v tom čase pomerne bezpečné. Grécko-katolícky farár Jozef Borovský s manželkou Evou sa rozhodli aktívne pomáhať prenasledovaným pri prechode Karpatmi. Jozef bol duchovným a administrátorom fary v dedinke Latorka na Podkarpatskej Rusi, toho času na východe prvej Československej republiky. Dávid Gessler so synom Elekom, vtedy 14-ročným, požiadal Borovského o pomoc a tak v januári 1942 úspešne prekročili hranicu do Maďarska. Tam sa o nich starala Borovského žena Eva. Borovský ich osobne odprevadil do blízkeho mesta Mukačeva, odkiaľ ich sprievodca doviedol vlakom až do Budapešti. O dva mesiace po ťažkej ceste cez hory prišla k Borovským aj Elly, nežidovská opatrovateľka Gesslerových detí s 8-ročnou Lili a 5-ročným Romanom. Pred domom čakala Eva Borovská a naznačila, že v dome sú Nemci. Po uplynutí nebezpečenstva strávili vo farárovom dome niekoľko dní. Potom aj ich Borovský odprevadil do Mukačeva a odtiaľ vlakom do Budapešti, kde sa rodina stretla. Po okupácii Maďarska Nemcami na jar 1944 rodina utiekla do Rumunska, kde v bezpečí prežili do konca vojny. Otec Gessler sa snažil spojiť s Borovským už začiatkom päťdesiatych rokov cez grécko-katolícku cirkev vo Viedni. Tam ho presvedčili zanechať túto myšlienku kvôli nebezpečenstvu, ktoré hrozilo farárom v komunistickom Československu. Borovského väznili a poslali na niekoľko rokov na nútené práce do Čiech. Zo strachu pred režimom zamlčal pomoc prenasledovaným Židom aj najbližším. Dcéra Mária Borovská sa preto o otcovej činnosti počas vojny dozvedela až po jeho smrti.

-------------------------------------------------------

Michal a Barbora Zelenay

Rodina Zelenayových žila v Hlohovci a vlastnila prosperujúcí statok. Rodina Sternových pochádzala z Bratislavy. Po prijatí protižidovských zákonov otca rodiny prepustili z práce a v novembri 1941 sa rodina vysťahovala do Michaloviec, kde sa v roku 1943 narodil syn Andrej.
Pred vypuknutím Povstania sa rodina Sternových rozhodla skúsiť šťastie v Hlohovci, v rodnom meste Johany Sternovej. Johana stretla na ulici bývalého spolužiaka Michala Zelenaya. Michal poskytol rodine ubytovanie na svojom statku vedľa chlieva. V septembri 1944 po vypuknutí Povstania začali Nemci opäť koncentrovať a deportovať Židov. Zelenayovci vykopali v záhrade hlbokú jamu, ktorá mala poskytnúť bezpečný úkryt piatim ľuďom. Brat Michala Zelenaya, policajt Emil, ich vždy upozornil keď sa chystala akcia proti Židom. Juraj, vtedy štvorročný, sa pamätá, ako sa v jame skrývali. Na jamu, prikrytú doskami, vysypal Michal zemiaky. Hlinkovci do zemiakov strieľali a v jame rodičia zakrývali deťom ústa. Chystali sa ďaľšie akcie na hľadanie Židov. Rodina sa musela rozdeliť a ukryť na rôzne miesta u spoľahlivých ľudí. Malý Juraj zostal u Zelenayových, v skrýši v chlieve vedľa kravy. Hovoriť smel len keď niekto z rodiny prišiel podojiť kravu. Keď sa rodičia po dvoch týždňoch vrátili, zistili, že chlapec má problémy hovoriť a že sa zajakáva. Rodina Sternových sa skrývala v malej miestnosti pri chlieve a so svojimi záchrancami bola v pivnici až do príchodu slobody. Vzťah medzi záchrancami a zachránenými prešiel silnou skúškou a pokračoval aj po vojne. Priateľstvo medzi poslednými preživšími Jurajom Sternom a Máriou, dnes Ševčíkovou (Mancinka), trvá dodnes.

----------------------------------------------------

Tomáš a Magda Dudášekovci

Keď sa v roku 1944 obnovili deportácie, bolo nutné nájsť rodinám Sternových, Holzerových, Kalischových a Bernfeldových bezpečný úkryt. Niektorí členovia rodín sa spojili s Emilom Dudáškom, ktorý im ponúkol úkryt v dome rodičov, Tomáša a Magdy Dudáškových v dedine Mariánka pri Bratislave. V určitom momente ukrývali Tomáš a Magda až trinásť ľudí, preto niektorým ďalším poskytli útočisko susedia. Všetci, ktorí bývali u Dudáškových, mali falošné doklady. Miestnym povedali, že ušli z frontu. Iba Tomáš a Magda poznali ich skutočnú identitu. Dudáškoví žili skromne. Dom nemal podlahu, namiesto nej mali na zemi piesok, ktorý sa vymieňal, akonáhle bol špinavý. Napriek tomu, že sami nemali veľa, Tomáš a Magda poskytli Edite Kalischovej-Sternovej prikrývku zo štyroch vriec cementu, aby ju uchránili pred zimou. Vždy, keď začali domové prehliadky, ukrývaní utiekli do lesa. Keď nebezpečenstvo pominulo, vrátili sa do domu. Všetci, ktorí sa u Magdy a Tomáša ukrývali, vojnu prežili.

----------------------------------------------------

Jolana a Vladimír Adamíkovci

V roku 1942, keď na Slovensku začala prvá vlna deportácií, Knoppelmachera zaradili do transportu. Vedel, aký osud ho čaká, keby ostal vo vlaku a rozhodol sa utiecť. Podarilo sa mu spojiť sa s manželkou Hedou a vďaka falošným dokladom sa zamestnať ako inžinier na Orave. Jeho nadriadený, pán Stopko, vedel o Knoppelmacherovom židovskom pôvode.
V roku 1944 sa obnovili deportácie Židov a pán Stopko nemohol ďalej Knoppelmachera zamestnávať. S manželkou Hedou, ktorá bola v prvých mesiacoch tehotenstva, ušli do hôr. Blížila sa však zima. Knoppelmacherovci sa rozhodli vrátiť do Bytče, rodného mesta pána Knoppelmachera..
V Bytči poprosil o pomoc Vladimíra Adamíka, ktorého otec bol zamestnaný u Knoppelmacherových rodičov. Vladimír a jeho manželka Jolana Adamíkovci súhlasili
s ukrývaním manželov Knoppelmacherových v pivnici pod podlahou svojho domu. Manželia Adamíkovci sa delili s ukrývanými o to málo potravín, čo mali. Situácia bola napriek tomu ťažká. Na konci vojny manželov Knoppelmacherovcov už nebolo možné ukrývať. Knoppelmacher utiekol do lesov. Manželka sa vďaka falošným dokladom vydávala za Nemku, ktorej muž je na fronte a ona sa pripravuje na cestu do Nemecka, aby mohla porodiť v rodičovskom dome. Podarilo sa jej dostať do Ružomberka, kde porodila prvé dieťa. Knoppelmacher s manželkou sa zachránili aj vďaka pomoci manželov Adamíkovcov. Po vojne si zmenili meno na Karás a ich potomkovia dnes žijú v Izraeli.

Diskusia
Pridaj komentár k článku...

lukass napísal/a dňa 11.04.2010 o 18:46:50 (IP: 95.102.128.183):
A zasa môj prastarky bol v SS , pomáhal ludom dokonca zachránil desať ludí ktorých chceli postrielať pretože paktovali z part. zaručil celú svoju rodinu ale v kronike mesta jeho meno vôbec nieje pretože ten čin si zobral uplne niekto iny ,starku necheli zobrat naškolu lebo mala nemca otca, jej mama si newedela najsť pracu lebo nechceli

Michal Haas napísal/a dňa 25.03.2010 o 02:57:22 (IP: 202.45.119.14):
Nie sme pribuzny ale sme Zidia

dietrich napísal/a dňa 15.03.2010 o 21:02:55 (IP: 90.187.249.196):
Pani Hybrid, teší ma , že ste s Piešťan. Mám tam totiž dobrého uja, tetu a bratrancov.

hybrid 10 napísal/a dňa 15.03.2010 o 19:48:16 (IP: 195.91.79.138):
Ja som tiež z Piešťan, možnože niektorého z nich poznám. Moja sestra má kamaráta Zelenaja. Teda! Netušila som, že jeho príbuzní boli záchrancovia.

napísal/a dňa 15.03.2010 o 13:33:02 (IP: 213.151.217.151):
Nie ste náhodou príbuzný s hercom Hugo Haasom alebo iba menovec ?

Michal Haas napísal/a dňa 03.03.2010 o 00:08:27 (IP: 202.45.119.10):
Moj dedko ktori bol Zid v Piestanoch uspesne zachranil ale 4 Zidovske rodini

Noviny Delet vychádzajú len vďaka finančným darom a dotáciám jednotlivcov a organizácií. V prípade, že aj vy chcete pomôcť zachovať i naďalej vydávanie novín, môžete tak urobiť zaslaním finančného obnosu na bankový účet: Ľudová banka Bratislava 4 030 090 818 / 3100. Ďakujeme.
ISSN: 1336-2313