SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Slovensko má nových Spravodlivých

Slovensko má nových Spravodlivých

Slovensko má v záznamoch izraelského pamätníka Jad Vašem už 575 ľudí ocenených titulom Spravodliví medzi národmi. A dnes k nim pribudlo ďalších 15 mien, ktoré naveky zapíšu do histórie. Pozrime sa na jednotlivé príbehy podrobne.

 

Titul Spravodlivý medzi národmi je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad vašem a je vedená Izraelským najvyšším súdom.

 

Záchrancovia: Cecília Scheibenreifová jej syn Rudolf Scheibenreif

Zachránená Eva Felsenburgová


Cecília Scheibenreifová pracovala počas vojny na mestskom národnom výbore v Nitre ako upratovačka. Tam sa zoznámila s Ing. Felsenburgom, ktorý tam pracoval na úrade. Pani Cecília bývala v skromných podmienkach v jednoizbovom byte v obytnom dome na Štúrovej ulici, ktorý patril Ing. Felsenburgovi. Bola vdovou a sama vychovávala troch synov – Rudolfa, Jána a Jozefa, preto si privyrábala popri práci aj upratovaním domácnosti pána Felsenburga.

 

Keď sa koncom augusta 1944 obnovili deportácie, rodina Felsenburgovcov – pán Ferdinand, jeho žena Herta a ich 6-ročná dcéra Eva - našla úkryt v podzemnom úkryte pod Zoborom, ktorý pripravili manželia Nagyovci. V úkryte o veľkosti asi 10 m2 za finančnú odmenu ukrývali 3 židovské rodiny, spolu 13 ľudí. Jediným dieťaťom v skupine Židov bola Eva, pre ktorú bolo obtiažne sa po celé dni a noci skrývať bez svetla, čerstvého vzduchu a bez možnosti pohybu. Preto každý večer po zotmení pán Nagy brával malú Evu na prechádzku. Jeden večer, po návrate z prechádzky, pán Nagy a Eva našli bunker prázdny – objavilo ho gestapo a všetkých Židov, vrátane Eviných rodičov odvliekli a poslali do koncentračných táborov. Manželia Nagyovci nemali vlastných detí, preto sa uľútostili Evy a zobrali ju k sebe domov, kde ju ukrývali v strachu pred gestapom na rôznych miestach.

 

O niekoľko dní objavilo gestapo u susedov ukrývanú Židovku, ktorá pod nátlakom prezradila, že aj Nagyovci ukrývajú malé dievčatko. Keď sa to manželia Nagyovci dozvedeli, v panike okamžite kontaktovali Cecíliu Scheibenreifovú, aby ešte v ten večer zobrala Evu do bezpečia. Pani Cecília poslala najstaršieho syna Ruda, ktorý mal vtedy 9 rokov, aby Evu prepašoval naspäť do Nitry pod rúškom noci na fúriku s hnojom.

 

A tak Eva začala bývať v malom bytíku Scheibenreifovcov, spiac s pani Cecíliou a jej tromi synmi v jednej posteli, bez možnosti vychádzania von. Aj tu po čase gestapo robilo raziu, prehľadávajúc dom po dome s cieľom nájsť ukrývaných Židov. Ako sa lomoz blížil k bytu Scheibenreifovcov, malý Rudko pohotovo strčil malú Evu do kufra, ktorý vložil do skrine a naň položil posteľnú bielizeň a uteráky. Hoci gestapáci otvorili skriňu, nenapadlo ich otvoriť aj kufor a tak bola Evička opäť ako zázrakom zachránená.

 

Do konca vojny si Evu vymenili do opatery Nagyovci a Scheibenreifovci ešte niekoľkokrát, vždy keď hrozilo nebezpečenstvo odhalenia. Po vojne sa z Osvienčimu vrátil iba Evin otec, Ferdinand. Evina mama Herta tam zahynula. Ferdinand prišiel v tak zúboženom stave, že ho ani vlastná dcéra najprv nespoznala. Spolu sa potom vrátili do ich čiastočne zbombardovaného domu v Nitre, kde však boli nakvartírovaní vojaci Červenej armády, tí im uvoľnili len jednu izbu.

 

Po založení Štátu Izrael tam odišiel za lepším životom žiť pán Felsenburg i s dcérou. Eva, po hebrejsky Chava, tam neskôr vyštudovala za lekárničku a založila si vlastnú rodinu. Kým Ferdinand a Cecília žili, ostali spolu v písomnom styku. Neskôr po Cecíliinej smrti styky medzi rodinami postupne ustali, kým ich neoživil pravnuk záchrankyne Tomáš Čentéš, ktorý sa dozvedel príbeh od svojej babičky.

..................................................................

Záchranca Ondrej Čanecký

Zachránení Alfred Wetzler, Walter Rosenberg


Walter Rosenberg a Alfréd Wetzler utiekli z Osvienčimu 10. apríla 1944 a pešo utekali až na územie Slovenska. Takmer bez jedla a vody sa túlali celých 10 dní. Krátko po prekročení slovensko-poľskej hranice zdolaní nesmiernou únavou a vyčerpaním sa zvalili na pole roľníka Ondreja Čaneckého. Keď pán Čanecký utečencov našiel, dal im najesť a prichýlil ich v svojom dome čím podstupoval obrovské riziko, pretože skrývať utečencov z koncentračného tábora bolo vážnym zločinom.

 

Po štyroch dňoch, počas ktorých sa Rosenberg a Wetzler trochu zotavili, ich pán Čanecký obliekol do roľníckeho odevu a vzal ich na miestny trh v Čadci, kde predával ošípané. Tam im predstavil židovského doktora Poláka, ktorý ich skontaktoval s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce v Žiline. Tí im zabezpečili falošné doklady na mená Rudolf Vrba (Walter Rosenberg) a Jozef Lánik (Alfréd Wetzler) a spísali ich svedectvo o mašinérii vyvražďovania ľudí v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim.

 

Vďaka tejto správe sa západné mocnosti a katolícka cirkev dozvedeli o hrôzach, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. Správa Vrbu (Rosenberga) a Wetzlera má 32 strán a nazýva sa aj Protokol z Osvienčimu. Je jedným z najvýznamnejších dokumentov tragédie holokaustu. Svoje životné osudy Vrba a Wetzler vydali neskôr knižne (Rudolf Vrba, Alan Bestie: Utiekol som z Osvienčimu, Alfréd Wetzler: Čo Dante nevidel).

 

Ondrej Čanecký bol hrdinom, ktorý prispel nielen k záchrane dvoch vysilených utečencov z tábora smrti, ale nepriamo i tisícov maďarských Židov, potom čo sa svet dozvedel o krutom zabíjaní v Osvienčime.

................................................................................

Záchrancovia Imrich Počuch jeho manželka Mária Počuchová

Zachránení Oskar Neuman - Horanský, jeho žena Mária Neumanová - Horanská, ich synovec a adoptovaný syn Egon Kugler - Horanský, Dezider Brichta. jeho žena Melánia Brichtová, ich syn Arpád


Manželia Počuchovci boli roľníkmi. Ich dcéra Brigita si spomína na rodičov ako na veľmi láskavých ľudí, ktorí pomáhali každému, kto to potreboval, Židov nevynímajúc. Manželia Oskar a Melánia Neumanovci žili v Trnave. Melánia mala brata Emila Kuglera, ktorý mal so svojou ženou Jankou dvoch synov – Lea a o 2 roky mladšieho Egona. V roku 1942 Emil, Janka a ich starší syn Leo boli deportovaní, Egona si adoptovali jeho teta a ujo Neumanovci.

 

Rodina sa presťahovala 20 km od Trnavy do dediny Smolenice, kde nikto o nich nevedel, že sú Židia a priezvisko si zmenili na Horanskí, ktoré znelo slovansky. V Smoleniciach sa pán Oskar venoval naďalej svojej profesii zubára. Manželia Dezider a Melánia Brichtovci so svojím synom Arpádom žili tiež v Trnave. V roku 1942 bola Melánia a syn Arpád deportovaní do Osvienčimu, no vďaka pomoci dr. Tótha, manažéra istej veľkej spoločnosti, v ktorej pracoval Dezider ako vedúci zamestnanec, sa im podarilo v Žiline dostať sa z transportu a vrátiť sa do Trnavy.

 

Po vypuknutí antifašistického povstania, koncom roka 1944, prišli Brichtovci do Smoleníc, kde v dome rodiny Počuchovcov našli bezpečný úkryt. Na záchrane sa podieľali aj ich dve dcéry Brigita a Mária Počuchové, ktoré v tom období dospievali. Rodina žila v neustálom strachu a ich činy museli byť utajené, a o ukrytých Židoch nevedeli nielen susedia, ale ani 85 ročný starý otec a malí synovia, žijúci s nimi v jednej domácnosti. Viac ako pol roka sa rodina Počuchovcov starala o šesť ukrývaných ľudí.

 

Brigita sa neskôr vydala a s manželom sa im narodil syn Viktor (ktorý zomrel) a dcéra Blanka pomenovaná po židovskom dievčatku zo Smoleníc, zavraždenom počas holokaustu. Dcéra Blanka žije v súčasnosti spolu s rodinou v Škótsku.

 

Egon sa dozvedel o prenasledovaní svojej rodiny až po vojne a nechal si už priezvisko Horanský. Rodina Brichtovcov a Egon Horanský emigrovali do Izraela v roku 1948. Egon si neskôr v Izraeli zmenil meno na Dan Horanský, Arpád si zmenil meno na Abrahám a stal sa z neho profesor. Pofesor Brichta navštívil Smolenice spolu s manželkou v roku 1990, keďže sa s rodinou Počuchovcov nestretli, nadviazal s nimi aspoň písomný kontakt, aby sa im za záchranu poďakoval.

...........................................................................

Záchrankyňa Štefánia Pellerová

Zachránené sestry Viera Rosenthalová a Denisa Rosenthalová


Manželia Aurel a Marta Rosenthalovci žili so svojimi dcérami Vierou a Denisou v Spišskej Novej Vsi, kde viedli rodinný obchod s potravinami. V roku 1939 po založení Slovenského štátu a následnej arizácii, ktorá bola súčasťou vládnej pro-nacistickej politiky, pán Aurel Rosenthal previedol svoj obchod na Františka Pellera, jedného zo svojich zamestnancov. Pán Rosenthal zostal pracovať v obchode a dokonca sa mu podarilo získať výnimku, vďaka ktorej nebol on ani jeho Rodina deportovaní do Poľska. Podľa svedectva staršej dcéry Viery, medzi oboma rodinami vládli dobré vzťahy a dôvera. Pán František Peller zomrel 4. Júna1944, a jeho vdova, pani Štefánia Pellerová prebrala po ňom obchod.

 

Situácia sa kompletne zmenila koncom Augusta 1944. Keď vypuklo protifašistické povstanie a nacistické Nemecko okupovalo Slovensko, začal posledný krok k úplnému vyhladeniu židovskej populácie na Slovensku. Najprv sa Rosenthalovcui ukrývali v poľovníckej chate v horách pri dedine Poráč, no kvôli neustálym honom Nemcov a slovenských fašistoch v okolí na partizánov a Židov, rodina pre rastúce nebezpečenstvo opustila svoj úkryt. Keďže pani Marta sa nervovo zrútila, bola prijatá do nemocnice v Levoči na psychiatrickú liečbu a pán Aurel bol prijatý na chirurgiu so zápalom slepého čreva. Preto pani Štefánia Pellerová, zbožná kresťanka, zobrala obe dcéry pod svoje ochranné krídla a vlakom ich zobrala do Spišskej Novej Vsi k sebe domov.

 

Vierka a Deniska sa ukrývali u Pellerovcov v maličkej izbičke v podkroví. Keďže im hrozilo smrteľné nebezpečenstvo, izbu takmer vôbec neopúšťali, jedlo a všetko potrebné im nosila pani Štefánia a jej 16 ročná dcéra Elena nahor. Pellerovci mali päť detí, narodených 1913-1927, a všetky okrem najstaršieho syna žili spolu s nimi v dome. Okrem nich tam bývali aj Štefániini rodičia.

 

Na Vianoce 1944 sa situácia vyostrila, keďže sa v dome v jednej miestnosti ubytoval nemecký dôstojník. Z toho dôvodu, ale aj z dôvodu stupňujúceho bombardovania, ako sa front blížil, obe dievčatká sa museli presťahovať z podkrovia do pivnice. Počas poplachov sa v pivnici tiesnilo 12 ľudí; vtedy musela Vierka a zmeniť miesto úkrytu za sklad uhlia a dreva.  Spišská Nová Ves bola oslobodená Červenou armádou 28. Januára 1945. Obe dievčatá prežili vďaka Štefánii Pellerovej. O osude svojich rodičov sa dozvedeli až po vojne.

 

V nemocnici ich oboch zajali. Otca, Aurela, deportovali do koncentračného tábora (Lublin, Osvienčim, Ravensbrück, Sachsenhausen, Buchenwald). Aurel prežil a vrátil sa do mesta. Ich mamu, Martu, esesáci obvinili zo spolupráce s partizánmi, mučili ju a popravili. V roku 1968 Viera a jej manžel odišli z Československa do Nemecka a odtiaľ imigrovali do Izraela. Mali spolu dve deti a sedem vnúčat. Viera zomrela v roku 2010. Denisa žije v Bratislave. Má dve dcéry, 2 vnúčatá a 2 pravnúčatá.

.......................................................................

Záchrancovia Anna Chladná jej manžel Ignác Chladný

Zachránená Erika Kohnová


Rodina Kohnovcov žila v Prievidzi. V roku 1942, počas prvej vlny transportov Židov do táborov smrti, otec dostal výnimku ako ekonomicky významný Žid, preto rodina nebola deportovaná. Kohnovci mali jednu dcéru, Eriku. Po vypuknutí Slovenského národného povstania rodina utiekla z mesta do lesov, s cieľom pripojiť sa k povstalcom. Ako je známe, povstanie bolo potlačené a Židia zostali v horách v nehostinných podmienkach, bez potravín či prístrešku nad hlavou. Počas jedného delostreleckého útoku, Erika nebola v stave zaliezť do úkrytu, dostávala návaly hrôzy, v dôsledku ktorých aj ochorela na cukrovku.

 

Jedného dňa vyčerpané ženy zišli z hôr do dolín spolu s deťmi, aby nakúpili chlieb, no dedinčania pýtali za jedlo obrovské sumy. Erikin zdravotný stav sa prudko zhoršil, od podchladenia osinela. Erikina matka sa rozhodla hľadať pomoc v dedine Motyčky a zaklopala na dvere prvého domu.

 

V prvom dome žila rodina Chladných. Pani Anna Chladná nachystala horúci kúpeľ, aby podchladenú Eriku zahriala. Horúci kúpeľ jej opakovane pripravovala niekoľko dní, a tak Eriku zachránila. Erika potom často pobývala u Chladných v dome, niekedy ju schovala pred vojakmi pod posteľ alebo za strom v záhrade. Po zotavení začala Erika dokonca chodiť v Motyčkách do školy, v ktorej bol učiteľom kňaz nemeckej národnosti. Ten vedel, že ide o židovské dieťa, no mlčal a raz dokonca Erike pomohol počas vyučovania utiecť cez okno, aby ju nemeckí vojaci nenašli. V dedine o Erike tiež vedeli, no nikto nikdy nič neprezradil.

 

Erika zostala u Chladných striedavo asi mesiac, do konca vojny. Manželia Chladní nemali vlastných detí, ale v roku1944 si adoptovali dievčatko Ľubicu, ktorá sa dozvedela o ich hrdinstve až po dlhých rokoch. Po vojne si Kohnovci zmenili priezvisko na Kolárovci a neskôr sa presťahovali do Izraela.

.......................................................................

Za chrancovia Karolína Bullová jej manžel František Bulla

Ukrývaní Josefina Grohsz, jej syn Árpád Grosz, jeho žena Sára (Šarlota) Grosz, ich deti Juraj Grosz a Peter Grosz, Arpád Grünberger, jeho žena Margita Grünbergerová, ich dcéra Verona Grünbergerová


Ťažko prístupné obce a osady v Starých horách – Donovaly, Polianka, Bully, Motyčky a ďalšie sa nachádzali na území tzv. Partizánskej republiky v blízkosti srdca povstania, Banskej Bystrice. Okolité husté lesy v kopcovitom teréne sa po porážke povstania stali útočiskom partizánskych jednotiek a mnohých židovských rodín. Na Troch kráľov, 6. 1. 1945 našiel Július Donoval z Motyčiek v lese ukrývajúce sa dve židovské rodiny: rodinu Groszovcov z Vrútok s ich synčekmi - 8 ročným Petríkom a 5 ročným Jurkom a rodinu Grünbergerovcov s ich 14 ročnou dcérou Veronkou.

 

Našiel v ich zúboženom stave, premrznutých, zoslabnutých, vyhladovaných, s početnými omrzlinami. Napriek blízkosti Nemcov v okolí v jeho srdci zvíťazila ľútosť a tak obe rodiny naložil do svojich zapriahnutých saní. Keďže vo svojom vlastnom dome ukrýval inú židovskú rodinu (Zelmy Kleinovej), doviezol ich k svojej sestre Karolíne Bullovej, ktorá žila s manželom Františkom v Polianke, či by sa u nich nemohli zostaviť.

 

Riziko bolo veľké, no súcit bol silnejší, preto sa Karolína a František rozhodli o nešťastných Židov postarať. Bohužiaľ, už o 10 dní, 16. januára na úsvite, počas honu zvanom Šingliarka, natrafila trojčlenná nemecká hliadka roty SS Billeberck v Polianke na ruských partizánov a strhla sa medzi nimi prestrelka. Rusi nemeckú hliadku postrieľali a ušli do lesa, nechajúc dedinčanov a ukrytých Židov napospas svojmu osudu. Ostatní príslušníci nemeckej roty uzatvorili prístupové cesty do Bullov a Polianky (osady susedili a boli stavebne boli spojené), neskôr aj cestu medzi osadami, aby kontrolovali pohyb osôb. Karolína Bullová v ten deň vstala skôr ako inokedy.

 

Deň predtým bola u brata vypýtať trochu múky, keďže Nemci im pri predchádzajúcej rabovačke zobrali zásoby a ona potrebovala napiecť chleba pre desať ľudí. Prestrelka medzi ruskými partizánmi a nemeckými vojakmi sa udiala priamo pred jej domom, takže ostatní Nemci vtrhli po prestrelke hneď do jej domu, aby zistili, či sa tam neskrývajú ďalší partizáni.

 

Sused Anton Bulla zo strechy svojho domu videl ako Nemci vyviedli manželov Bullovcov a ukrývajúcich sa Židov – rodiny Groszovcov a Grünbergerovcov pred dom, kde ich vypočúvali. Dom Nemci prehľadali a vyrabovali, tak ako aj ostatné domy v osadách. S nakradnutými vecami poslali Františka Bullu a ďalších dedinčanov do Korytnice. Zhruba o 8:30 Nemci náhle nahnali Židov naspäť do domu, kde ich všetkých, vrátane detí, postrieľali. Periny v dome poliali benzínom a nahádzali ich na telá. Karolína sa snažila Nemcov uprosiť a potom aj fyzicky podpáleniu zabrániť.

 

Nemci ju preto zamkli v dome, ktorí podpálili. Zhrození susedia počuli Karolínino volanie o pomoc, ako aj zúfalé výkriky niektorých ešte žijúcich Židov. O chvíľu zbadali Karolínu, snažiacu sa z horiaceho domu dostať cez okno, ale Nemci, ktorí si to všimli tiež, bodali do nej bajonetmi. Obhliadka lekárom dva dni po masakri skonštatovala, že Karolína zomrela upálená zaživa.

 

Počas toho krvavého rána našli Nemci v Bulloch a na Polianke v ďalších piatich domoch ešte ďalších takmer 20 ukrývajúcich sa Židov. Všetci boli zastrelení a upálení v domoch, kde sa skrývali. Po odchode Nemcov dedinčania uhasili požiare a obhorené zvyšky tiel Židov (vrátane Groszovcov a Grünbergerovcov) pochovali na Hájnikovej lúke. Mená mnohých obetí sa podarilo identifikovať po vojne opakovaným otváraním masového hrobu a exhumáciami na základe pátrania rodinných príslušníkov. Telo Karolíny Bullovej si bola vyzdvihnúť jej mama Cecília Donovalová, pochované je v Motyčkách v spoločnom hrobe s telom jej sestry Anny Chladnej (taktiež záchrankyne ocenenej titulom Spravodlivá medzi národmi, viď predchádzajúci príbeh).

..............................................................................

Záchrancovia Peter Brezovský, Anna Brezovská

Zachránení Janka Blumová, jej dcéry - dvojičky Lili Wernerová a Anna Weisová, Annin a neskôr Lilin manžel Arpád Weis


Pani Janka Blumová a manželia Weisovci žili neďaleko Piešťan vo Vrbovom. Keď začalo prenasledovanie Židov, pani Blumová so svojimi dcérami Lili Wernerovou a Annou Weisovou, a s Anniným manželom Arpádom Weisom sa presťahovali do Piešťan, kde ich takmer nikto nepoznal. Lilin manžel bol v tom čase uväznený v Ilave (kde aj zomrel), jej dcéra Eva sa ukrývala inde. Pán Arpád Weiss sa živil predajom poľnohospodárskych nástrojov, preto mal medzi miestnymi veľa priateľov a známych, medzi nimi aj pána Petra Brezovského.

 

Rodina si prenajala dom oproti domu Brezovských, u nich v pivnici sa ukrývali v čase najväčšieho ohrozenia. Manželia Brezovskí im nakupovali jedlo a dokonca im pomohli potajme pochovať Annu, keď zomrela v roku 1943. Situácia sa stala veľmi vážnou po obnovení deportácií v septembri 1944, keď sa ďalšia časť rodiny - Fürstovci (Lili a Annina sestra Margita s manželom Arturom a synmi Petrom a Jurajom) prišli ukryť ku Brezovským potom, čo sa im podarilo ujsť z pracovného tábora v Seredi. Po jednej noci sa Margita sa Margita dohodla, že zmenia miesto úkrytu, pretože jej muž hlasno chrápal a bála sa, že by to mohlo ohroziť všetkých.

 

Nasledujúci deň sa rodina rozdelila. Stará mama (pani Blumová), jej zať Artur a mladší vnuk Juraj sa vrátili do jej domu, kde ich čoskoro objavilo a zatklo Gestapo. Margitu a jej staršieho syna Petra chytili tiež, rodina sa naplánovane stretla opäť v Seredi, odkiaľ ich neskôr deportovali do rôznych koncentračných táborov. Holokaust prežili všetci z nich, okrem starej mamy, ktorú zavraždili v Osvienčime. Po vojne sa ovdovený pán Weis oženil so svojou ovdovenou švagrinou Lili a spolu imigrovali do Austrálie. Lilina dcéra Eva sa vydala a mala dcéru, no potom pomerne mladá zomrela. Fürstovci sa presťahovali v roku 1950 do Izraela, kde Peter si zmenil meno za Samuel a jeho brat Juraj prijal

...............................................................................

Záchrancovia Ondrej Rapčan, jeho manželka Elena Rapčanová

Zachránení Alexander Lipschütz, jeho manželka Terézia Lipschützová, ich deti Maja Lipschützová a Tomáš Lipschütz


V čase záchrany boli Ondrej a Elena Rapčanovci mladými rodičmi dvoch malých detí, štvorročného Martina a dvojmesačnej Elenky. Bývali v malom domčeku na samote v obci Ortáš v okrese Kokava nad Rimavicou. Boli katolíckeho vierovyznania a ich hlboká viera im pomáhala znášať biedu. Štvorčlenná rodina Lipschützovcov (po vojne Lipšicovcov) – Alexander, jeho manželka Terézia a ich deti, jedenásťročná Maja a šesťročný Tomáš – žila v Prahe, pretože tam Alexander pracoval. Letné prázdniny neraz trávili na Slovensku v dedine Utekáč. Po obsadení Čiech a Moravy Nemcami v marci 1939 sa vrátili na Slovensko. Prvé bombardovanie Bratislavy na jar 1944 a obava, že sa bude opakovať, podnietila rodinu Lipschützovcov usadiť sa v Utekáči. Dedina bola obklopená horami a malými osadami, medzi ktorými boli veľké vzdialenosti.

 

Po vypuknutí povstania si rodina Lipschützovcov začala hľadať bezpečnejšie miesto v jednej z odľahlejších osád. Po dlhšom putovaní to boli chudobní Rapčanovci v Ortáši, ktorí sa rozhodli nenechať ich napospas osudu. Rodiny sa poznali sa z náhodných stretnutí v Utekáči. Rapčanovci Lipschützovcom prepustili izbu s jednou posteľou a sami sa nasťahovali do kuchyne, kde bola ďalšia posteľ. Obe rodiny sa delili o to málo, čo mali alebo dostávali od známych z Utekáča. Boli to hlavne priatelia Lipschützovcov, ktorí občas poslali nejaké potraviny, napríklad fazuľu, šošovicu alebo zemiaky, z ktorých pani Lipschützová a pani Rapčanová spolu pripravovali jednoduché jedlá. Nikdy sa však nenajedli do sýtosti a všetci trpeli zimou, najmä po nociach, ale prenasledovaní nakoniec vojnu prežili.

 

Po oslobodení sa Lipschützovci rozlúčili so svojimi dobrodincami, ktorí ich nezištne ukrývali a vrátili sa do zbombardovaného a vykradnutého domu. Po skonsolidovaní situácie pozvali svojich záchrancov niekoľkokrát na návštevu. Vo februári 1946 však postihla zachránených tragédia. Hlava rodiny, pán Alexander Lipschütz, zahynul pri autohavárii. Jeho smrť zasiahla rodinu psychicky i finančne. Situácia záchrancov, ktorých úrady evakuovali do viac zaľudnenej osady sa ,naopak, zlepšila, no kontakt s Lipschützovcami sa prerušil. Obnovila ho až v posledných rokoch zachránená dcéra Maja, ktorá sa rozhodla oživiť spomienky na kruté časy s dospelými deťmi záchrancov a chcela sa odvďačiť šľachetným Rapčanovcom vyznamenaním titulom Spravodliví medzi národmi.

.....................................................................

Záchrankyňa Zlatica Vojtková

Zachránení Hermína Engelová, jej synovia Andrej (Moše) a Pavel (Baruch), Herminin švagor Július Engel, jeho manželka Klára, ich synovia Pavel a Tibor, švagriná Jozefa a Júliusa Elena Engelová, manželia Kautnikovci


Jozef Engel žil so svojou manželkou Hermínou a ich dvomi synmi, Andrejom (nar. 1931) a Pavlom (nar. 1934) v Bratislave. Rodina prežila deportácie v roku 1942 vďaka Jozefovej výnimke. V júni 1944 orgány nariadili ženám a deťom opustiť hlavné mesto. Hermína sa presťahovala so svojimi dvomi synmi do domu svojho švagra Júliusa Engela, ktorý žil so svojou štvorčlennou rodinou v obci Utekáč na strednom Slovensku. Tam ich zastihlo aj vypuknutie Slovenského národného povstania koncom augusta 1944.

 

Utekáč bol pod kontrolou partizánov. Potlačenie povstania malo za následok masové úteky povstalcov a Židov do hôr. Júliusovi sa podarilo získať koňa s vozom a jeho rozšírená rodina utiekla z dediny. Spomenul si na svojho známeho Jozefa Vojtka, ktorý bol v tom čase hlavným lesníkom miestnych lesov v oblasti Dobroča pri Čiernom Balogu.

 

Július zaklopal na dvere u pána Vojtka, ten ale nebol doma. Napriek tomu, manželka pána Vojtka, Zlatica, ukázala utečencom útulňu v lese a povedala im, že za nimi pošle manžela hneď, ako sa vráti domov. O niekoľko hodín neskôr pán Vojtko našiel dve skryté rodiny, ku ktorým pribudli ďalší traja ľudia. Pán Vojtko priniesol so sebou nejaké jedlo a dočasne ukryl utečencov v drevorubačskej kolibe. Keď sa o niekoľko dní neskôr vrátil, odviedol svojich zverencov do vyhĺbeného úkrytu, ktorý pre nich pripravil. Jeho steny obložil drevenými doskami a vstup zamaskoval.

 

Skôr než napadol prvý sneh, pán Vojtko znovu dopravil svojich zverencov na iné miesto, do podobného, ale priestrannejšieho bunkru vyššie v horách. Počas celej doby ukrývania svojich chránencov pán Vojtko ich pravidelne navštevoval, aby im priniesol jedlo, lieky a všetko, čo potrebovali. Pani Zlatica pre nich piekla chlieb, pretože manželia Vojtkovci nechceli vzbudiť podozrenie tým, že by kupovali nadmerné množstvo chleba. Pani Vojtková im ušila aj kapce, lebo zima v roku 1944 - 45 bola veľmi silná a napadlo množstvo snehu. Manželia Vojtkovci podstupovali veľké riziko, ukrývaným Židom hrozila smrť rovnako ako aj im za ochranu Židov. Preto musel pán Vojtko pri každej návšteve úkrytu starostlivo maskovať svoje šľapaje v snehu, vďaka ktorým by ho bolo možné stopovať.

 

Všetkých desať ukrývaných ľudí prežilo a dočkalo sa oslobodenia. Vojtkovci ukrývali rodinu Engelovcov od 25. októbra 1944 do 1. februára 1945, kedy sa po oslobodení vrátili do Utekáča. Jozef Engel prežil posledné mesiace vojny v Bratislave a po skončení vojny sa odsťahoval so svojou rodinou do Izraela. Jeho brat Július s rodinou zostali na Slovensku. Obe rodiny zostali v kontakte s rodinou pána Vojtka aj po vojne. Komisia Jad Vašem odmenila za ich zásluhy p. Jozefa Vojtka 20. Augusta 1994 a p. Zlaticu Vojtkovú 26. septembra 2017 titulom Spravodliví medzi národmi.


by Michael Szatmary l Jan 17, 2019 12:00 AM l Print l
Related articles
Click here to print.
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or