SK I EN
About us | Contact | Terms of Use

Rozhovor: Loren nie je obyčajná Misska

Rozhovor: Loren nie je obyčajná Misska

Šampiónka vedy, atletiky a umenia Loren Galler Rabinowitz aktívne prijala rolu tretej generácie ľudí, ktorí prežili holokaust.

 

Ak by „iba“ úspešne získala veľký doktorát na Harvarde – to už je niečo.

Ak by „iba“ pretekala na svetovom šampionáte v krasokorčuľovaní – to už je niečo

Ak by „iba“ vyhrala dve národné súťaže v hre na klavír – to už je niečo.

Ak by bola „iba“ pravidelným hosťom CBS News – to už je niečo.

Ak by pod tútorstvom víťaza Pulitzerovej ceny „iba“ vydala zbierku básní – to už je niečo.

Ak by sa  „iba“ zúčastnila súťaže Miss America – to už je niečo.

 

Loren Galler Rabinowitz má 27 rokov. A kým my ostatní sa snažíme uspieť aspoň v jednej oblasti, Lorenine úspechy sa zdajú priam nespravodlivé. Ale Lorenina ľudskosť, šarm a prirodzenosť, dokonca aj láska k pečeniu jablkového koláču podľa receptu starej mamy, skôr inšpirujú než aby vzbudzovali závisť.

 

Loren je navyše veľmi židovská. Svoju reč korení židovskými výrazmi a sem tam úmyselne staromódnym časovaním. Lorenini starí rodičia prežili holokaust a ona využíva svetlo reflektorov na propagovanie vzdelávania o holokauste. Usiluje sa dodržiavať židovské tradície a zo srdca podporuje Izrael. Loren sme sa zachytili na Manhattane, keď sa vracala z lekárskej fakulty Univerzity Columbia. Ráno predtým vystúpila v televízii CBS.

 

Neuveriteľné, o koľko vecí sa zaujímaš a pritom si napríklad dnes stihla na interne odsledovať chirurgické operácie. Zvládaš to?

Som rada zaneprázdnená. Na strednej škole som vstávala o pol piatej a štyri hodiny pred vyučovaním som trénovala. Popoludní som sa na ľad vrátila. Na vysokej som tiež vstávala zavčasu, Trénovala som deti a bola som aj tútorka mladších študentov. Rozvrh lekárskej fakulty je proti tomu malina!

 

Si obdarená množstvom talentov a tie sa zrejme vzájomne ovplyvňujú, pomáhajú si. Ako by si popísala ich zdroj?

Za každým úspechom židovského dieťaťa stojí židovská mama. Moja mama vedie na Barbadose kliniku pre podvyživené deti a ja som tam strávila veľa času. Barbados je úžasná zmeska kultúr a nič nie je pre decko lepšie, ako sa čo najskôr dostať do styku s totálne iným spôsobom života – hlavne s ľuďmi, ktorí materiálne majú omnoho menej, než na čo sme zvyknutí my v Amerike. Bolestne som si uvedomovala, aké mám šťastie a chcela som pomáhať tým, ktorí také šťastie nemajú.

 

Vráťme sa v čase. Poznáš rodinné korene?

Starí rodičia zažili krásne detstvo v malom štetli v juhovýchodnom Poľsku, aj keď nemali  elektrinu ani vodovod. Po príchode Nemcov v roku 1942 poslali starého otca kopať zákopy na front. Prežil tak, že sa pridal k Červenej armáde.Stará mama mala šestnásť, keď ju a sedem súrodencov deportovali v dobytčom vagóne do tábora smrti v Belzecu. Zopár detí vrátane útlej starej mamy sa dokázalo prepchať cez malé okienko. Predtým, než vyskočila, ju otec vzal za ruku a povedal: „Keď si sa narodila, býval u nás belcerský rabbi a požehnal ťa. Preto verím, že prežiješ. Nezabudni na nás.“

 

Keď starú mamu a dvoch mladších súrodencov vystrčili cez okienko, začali na deti esesáci zo strechy vagóna strieľať. Starej mame sa guľky vyhli, ale malého brata a sestru musela zakopať do snehu. Popri zamrznutých koľajách sa vrátila do mesta, aby zistila že všetci Židia sú preč a ľudia už rabujú aj v jej rodnom dome. Nepomohol jej nikto. Nakoniec došla k rodine, ktorej malá dcérka zomrela na tuberkulózu. Starej mame, blondínke so zelenými očami, dali doklady mŕtveho dievčatka.

 

 

Vojnu prečkala u nich?

Nie, také jednoduché to nebolo. Nacisti posielali mladých Poliakov na nútené práce do Nemecka. Starú mamu poslali otročiť k nemeckým sedliakom, kde skoro umrela od hladu. Keď ju zázrakom starý otec po vojne našiel, vážila 25 kilogramov. Odcestovali do Švédska, vzali sa a mali tri deti. Jedným z nich je moja mama. O mnoho rokov neskôr som sa ocitla v Osvienčime, neuveriteľne mrzlo. Hlboko ma zasiahla predstava, ako inak mohla skončiť moja rodina. Všetci vnuci máme mená po zavraždených. Nikdy nám nebolo dovolené zabudnúť.

 

Ako sa dostali do Ameriky?

Stará mama vždy snívala o živote v Izraeli, aj niektorí z príbuzných skončili tam. Ale keď moja mamina mala deväť rokov, rodina získala víza do Spojených štátov. Začali v New Yorku, kde sa starý otec snažil nájsť prácu. Jedného dňa si išiel do stánku kúpiť New York Times, ale omylom si vzal New Orleans Times – Picayune. Našiel si tam zamestnanie a tak väčšinu života strávili v New Orleanse.

 

Dosť nezvyčajné miesto pre židovských prisťahovalcov z Európy.

Stará mama v šesťdesiatych rokoch na juhu Spojených štátov v čase diskriminácie Afro-Američanov videla to isté, čo zažívala sama v dobe, ktorej vyústením bol holokaust. Vtedy židovské deti najskôr prinútili sedieť v posledných laviciach, potom nesmeli do školy chodiť vôbec – a nezasiahol nikto. Odmietla, aby sa rovnaké veci diali, ako sa vraví,na jej vlastnom dvore.

 

Maličká dáma s európskym prízvukom navštevovala stredné školy v Mississippi a Oklahome a z pódia rozprávala o svojich zážitkoch vylúčeného dieťaťa. Hovorila o nespravodlivosti oddelených škôl, o lavičkách a pitných fontánach pre čiernych ľudí. Keďže vtedy nemohla ako dieťa proti vojne urobiť nič, zvolila teraz takýto spôsob boja proti zlu. Starí rodičia sa vždy odvážne zasadzovali za spravodlivosť a ako vytrvať aj za najťažších podmienok. Rozprávanie ich príbehov bolo pre nich úžasnou katarziou. Už nežijú, ale doma predpokladáme, že za desaťročia oslovili najmenej 600 000 školákov.

 

 

Teraz ty rozprávaš na školách a inýc h akciách o holokauste. O aké posolstvo sa snažíš?

Dožíva posledná generácia ľudí, ktorí na vlastnej koži zažili hrôzy holokaustu. Na jednej strane nie je ťažké identifikovať sa s obeťou -  lebo príbehy sú silné a dojímavé. Omnoho ťažšie je pochopiť páchateľa.Veď nacistickí vodcovia boli vzdelaní – lekári, právnici, filozofickí vzdelanci – žili v technologicky vyvinutej spoločnosti. A čo doviedlo východnú Európu k bodu, kde ľudia vraždili susedov, okrádali ich, rabovali alebo ich udali, aby sa zmenili na sadze v dyme z komína? Nešlo predsa o skutky jedného sociopata. Bola to suma miliónov rozhodnutí – jednotlivcov a celej spoločnosti.

 

Najväčšou nádejou, aby sa nikdy neopakovalo, čo sa stalo v Európe, je osloviť tých, ktorí sú iní ako my – pozorne, premýšľavo, láskavo a s otvorenou mysľou. Každá ľudská bytosť je predsa schopná neuveriteľného dobra aj nepredstaviteľného zla. Všetci sme preto povinní zamýšľať sa nad tým a konať aj voči vlastnej nevľúdnosti. Musíme myslieť aj na to, ako naše správanie obplyvňuje ostatných.

 

Stará mama navštevovala školy preto, lebo dokázala vštepovať dobré hodnoty a vedela, že dobro musia deti spoznávať v najútlejšom veku. Ak sa päťročné dieťa naučí nenávidieť, už ho ťažko nenávisti odučíme. Ale ak oslovíme dieťa včas, nedáme nenávisti šancu.

 

Takže tvoje posolstvo sa zameriava na vnútorný hodnotový systém. A predsa si sa ako Miss Massachusetts zúčastnila súťaže Miss America.

Fakticky sa mi to akosi prihodilo. Miss America je najväčší svetový sponzor študijných štipendií pre ženy, ročne poskytujú asi 50 miliónov dolárov. Za výhru nie sú žiadne peniaze, všetko je formou štipendia. Ktosi ma nasmeroval, že ak sa zúčastním lokálnej súťaže, mám možnosť získať štipendium. Chcela som ísť na medicínu a zdalo sa mi, že štipendium by mi mohlo uľahčiť štúdium.

 

Základnú súťaž som na vlastné prekvapenie vyhrala. Postúpila som a zase som prekvapivo uspela. Stála som v rade medzi vysokými blondýnkami, evidentne boli krajšie ako ja, a myslela som si: „Prepánajána, kde sa tu beriem!“  Fakt som nemehlo, niekoľkokrát som sa dokonca na scéne zamotala do dlhých večerných šiat. Nakoniec som zistila, že nejde len o to, ako človek vyzerá, ale či dokáže prispieť čímsi dôležitým a či to dokáže  podať s vášňou a presvedčivo.

 

Čo obnáša Miss Massachusetts?

Mnoho mojich priateľov si pred nástupom na univerzitu dalo ročnú pauzu, napríklad pracovali v banke. Ja som sa chcela venovať svojim záujmom a Miss Massachuttes mi umožnila pracovať 70 hodín týždenne ako dobrovoľníčka.

 

 

Krasokorčuľovanie sa akosi nespája so židovstvom

Moja mama je veľmi vyťažená lekárka a profesorka na Lekárskej fakulte v Harvarde. Odkedy sa pamätám, vstávala o piatej ráno a korčuľovala pre zábavu a kvôli kondícii. Ako dievča som si uvedomila, že ak sa k nej pridám, mám fantastickú príležitosť tráviť s ňou čas. A tak som sa prirodzene zamilovala do toho, čo spolu robíme.

 

Keď som vyrástla, začala som súťažiť. Mama so mnou vždy cestovala na veľké preteky – do Číny, Španielska, Bulharska, Ruska, Nórska, Česka, Japonska. Zdieľali sme spolu úžasné zážitky. Dostalo sa mi aj židovského vzdelávania: navštívili sme napríklad šul v Pekingu alebo starú synagógu v Prahe.

 

Kedy si sa stihla učiť?

Trénovať som smela, až keď som si porobila domáce úlohy a na výsledkoch som musela mať vždy áčko. Béčko plus nepripadalo do úvahy.

 

Si aj školená klavíristka.

Naša rodina je vemi muzikálna. Otcov bratranec je Leonard Bernstein. Dve mladšie setry sú obe virtuózky a skladateľky symfónií. Niekoľkokrát hrali v Cernegie Hall. Na klavír som začala hrať jednoročná. Cvičiť ma veľmi nebavilo, ale po dlhom krasokorčuliarskom tréningu som bola uťahaná a vtedy ma mama mohla posadiť za klavír.

 

Necítila si sa stiesnená v takej náročnej výchovnej atmosfére?

Tlak som cítila len v škole – kvôli získaniu najlepšieho hodnotenia. Inak nikdy. Otec a mama patrili k rodičom, ktorí decku dajú štetce a papier, aby objavovalo a vyvíjalo sa. Klavír mi daroval môj vlastný priestor a čas –hodiny som sedela a venovala sa hudbe. Bol to iný spôsob tvorby než telesnosť korčuľovania.

 

 

Nikdy sa ti nesplnil sen zúčastniť na olympijských hrách.

Olympiádu som si priala väčšmi než čkokoľvek na svete. Hrozne som bola sklamaná, ale aby som sa neľutovala, nastúpila som ako dobrovoľníčka do nemocnice. Starala som sa o iných a sledovala, ako ľudia zvládajú straty. Veľmi mi to pomohlo zvládnuť vlastné ťažké obdobie.

 

Čo ti dali roky na ľade?

Hlavné je, že sa človek nesmie báť pádu. Súťaží ako profesionálny športovec, korčuľuje 10 hodín denne, dáva sa trénerom viesť ďalej, než si myslí, že dokáže. Prestane myslieť obmedzene, v limitoch. Bez tlaku na seba nespoznáte vlastné limity. Od malička ma doma učili, že pády nevadia. Vlastne teda predpokladám, že všetko je možné až dokým nezistím hranicu, kedy sa ďalej nedá.

 

V akom type židovského prostredia si vyrástla?

Dodržiavame kóšer.Vždy som jedávala doma, aj na strednej škole, takže keď som sa presťahovala do New Yorku na medicínu, musela som vymyslieť, ako a čo so židovskou kuchyňou. Keď som dvanásťročná piekla so starou mamou, povedala: „Ľudia musia jesť, aby prežili. Dodržiavať kóšer znamená, že si trikrát denne pripomínaš, odkiaľ pochádzaš.“


V Izraeli mám veľa bratrancov a sesterníc a vždy sa tam teším. Sledujem židovské internetové stránky. V masmédiách je toľko negatívneho, takže tam s radosťou sledujem pozitívne vnímanie židovstva.

 

Ako ťa ako budúcu lekárku inšpiroval otec?

Otec má neuveriteľné encyklopedické vedomosti. Študoval bez počítača, takže všetko má v hlave, Nvštevoval ješivu a potom medicínu na Yeshiva University. Od mladi študoval Talmud – nie však len fakty a informácie, ale syntézu. Preto je taký úžasný lekár. Každý v rodine sa stal rabínom  a v rodine sa traduje vtip, že jediný Źid, ktorý sklamal svoju mamu, sa stal lekárom.

 

Ako je na medicíne?

Pomáhajú mi krasokorčuliarske skúsenosti. Nedostatok spánku? Nevadí. Lektor nadáva? Celý deň nám nadávali sto tridsaťkilové ruské dámy. Spracovať kopu materiálu? Som naučená pracovať disciplinovane s dôrazom na detail. Som zvyknutá opakovať a opakovať do nemoty, až kým sa mi nezačne dariť. Celý čas som nadobúdala zručnosti, ktoré mi, dúfam, pomôžu zachraňovať ľudské životy. Krasokorčuliarska kariéra skončila sklamaním, ale starý otec ma naučil, že ak vyčkáme potrebný čas, všetko skončí, ako skončiť má. Som nenapraviteľná optimistka.

 

Ako momentálne tráviš voľný čas?

Štúdium medicíny veľa voľného času neposkytuje! Predsa však cestujem a rozprávam príbeh mojich starých rodičov. Spolupracujem s Múzeom holokaustu vo Washingtone na propagovaní ich putovnej výstavy „Smrtiaca medicína“ o nacistických lekároch počas holokaustu a dôsledkoch ich činnosti na modernú lekársku etiku.

 

Čo budúcnosť?

Zaujíma ma vzťah lekár – pacient a ako vychovať viac lekárov, ktorí  budú srdeční, dôveryhodní, citliví, láskaví a súcitní. Ako športovkyňa som bola často zranená a viem, aké je byť na pohotovosti so zlomenou rukou alebo krvácajúcou hlavou. Lekár totiž na konci dňa nemá možnosť skúšať nanovo, ak sa mu niečo nepodarí a nemá pri prehre možnosť inej súťaže. Je len na ňom, aby zistil, ako pomôcť inému človeku.

 

(z angličtiny preložila Zuzana Szatmáry)


by Rabín Shraga Simmons l Jan 31, 2014 12:00 AM l Print l
Related articles
Click here to print.
2 Reponses to „Rozhovor: Loren nie je obyčajná Misska“

Trubiroch says:

Feb 3, 2014 12:55 AM

Trochu je podobná redaktorke z TA3 Z. Závodskej.

Robert says:

Feb 1, 2014 1:14 PM

Snaha toho dievčaťa je namierená proti lenivosti a jednostranosti.

Page 1 of 1
Leave a Reply
Sign In or Sign Up now to post a comment.
2000Your comment may be no longer than 2,000 characters. HTML tags are not permitted. Cancel or