SK I EN
O nás | Kontakt | Podmienky používania

Prečo som sa rozhodla zmeniť svoj život

Prečo som sa rozhodla zmeniť svoj život

Ešte pred pár rokmi som žila na 150% a bola som na najlepšej ceste k sebazničeniu. Chcela som všetkého veľa. Potrebovala som veľa lásky, veľa peňazí a neskutočne veľa obdivu.

 

Moje kamarátky mi vravievali, že majú pocit, že žijem aj za nich. Bola som na najlepšej ceste k totálnemu úpadku. Lebo telo máme len jednu a priveľká snaha vo všetkom nás môže totálne vyčerpať. Niekedy je priveľká snaha a chcenie viac kontraproduktívne ako úspešné. Dnes už viem, že to podstatné v našom živote je miera a žiť a dobre.

 

Aj priveľa lásky škodí!

Detstvo nás formuje viac ako by sme chceli. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala osem rokov. Moja mama sa počas manželstva s mojím otcom zamilovala do iného muža...Pamätám si hádky, konflikty a búrlivé manželstvo. To pre malé dievča zrejme nie je práve ideálny príklad. Hoci mi rodičia dali veľa lásky a vždy ma milovali, celý život som trpela takzvaných nedostatkom lásky. Aby som ešte nezabudla, rodičia ma naučili do života tri základné veci a to cestovať, učiť sa cudzie jazyky a viedli ma ku športu.

 

Tým mi dali do života neskutočne veľa...No dievča z rozvedenej rodiny postupne dospievalo a nesmierne túžilo po tom, aby ju niekto miloval. Vrhala som sa do vzťahov tak povediac po hlave. Rýchlo som sa zamilovala a verila som, že mi vzťah vydrží veľmi dlho. Len že v reálnom živote to tak nefungovalo. Keď mi krachol jeden vzťah, vrhla som sa do ďalšieho...Bola som neúnavnou hľadačkou lásky a zamieňala som si ju s obyčajnou príťažlivosťou. Hoci som bola v podstate unavená, stále som začínala odznova.

 

Namiesto toho, aby som pracovala na sebe, tak som tú lásku hľadala v niekom inom. Veľká chyba! Raz mi jedna známa povedala: „Petra a prečo si myslíte, že vás vaši muži nemilovali? Oni, vás naozaj ľúbili.“ Len ja som mala pocit, že mám stále málo lásky. Jedného dňa som sa unavila. Pomyslela som si, že už žiadneho muža nestretnem. Toho, vytúženého som však stretla v čase, keď už som nič nečakala.

 

Dnes som pochopila, že som si v živote musela prejsť rôznymi, divnými a zničujúci vzťahmi, aby som ja reálne dospela. A vtedy prišiel ten správny muž. Skrátka, pekné veci sa nám v živote dejú, keď nič neočakávame, nenaháňame a prestaneme sa snažiť.

 

 

V práci je najpodstatnejšia pokora

Vždy som chcela pracovať ako novinárka. Od svojich osemnástich rokov som začala pracovať v médiách. Tým, že ma táto profesia bavila, tak veci išli pomerne ľahko. Nesmierne veľa ľudí mi dalo šancu a mohla som pracovať. Len, že ja som bola pomerne búrlivá, extrovertná a mala som neuveriteľnú chuť niečo dosiahnuť. Snažila som sa až moc...Chcela som silou mocou ukázať, čo je vo mne a že tí ľudia, ktorí mi dali šancu musia predsa vidieť, že tak neurobili zbytočne.

 

Preháňala som to a bola som ochotná ísť do extrémov. Veľmi som túžila po uznaní, že moja práca má zmysel. Len že ja som sa snažila až moc. Zabudla som totiž na zásadnú vec a tou bola moja viera v moje schopnosti. Chcela som ohurovať, nie reálne pracovať. Svojou priveľkou snahou som začala robiť priveľa chýb a prešľapov. Sem tam som započula, že sa o mne hovorí, že som šikovná a vraj mám talent. Len že na čo vám je talent a šikovnosť, keď svojou energiou plytváte na blbosti.

 

V mojom prípade to bolo posadnuté hľadanie lásky. A samozrejme v mojom mladom veku som chcela byť v práci s každým kamarátka. To však takto veľmi nefunguje. V práci sa má pracovať a nie nadväzovať priateľstvá. Samozrejme ako je v médiách zvykom, tých pracovných pozícií som vystriedala naozaj veľa. No dnes s odstupom času môžem povedať, že v každej jednej som sa niečo naučila. Žiadna profesia nebola zbytočná. Len ja som bola priveľká individualistka presvedčená o svojej pravde.

 

Dnes už viem, že každá práca je tímovou hrou a v každej práci môže človek na sebe pracovať a neustále niečo vylepšovať. Dnes si najmä vážim, že nejakú prácu mám...Nepotrebujem si už nič dokazovať. Za tie roky som sa už naučila pokore, lebo jeden deň zamestnanie máte a ďalší deň ho nemusíte mať...Vždy, či už v robote, alebo vo vzťahu začíname odznova a nikto sa vás nepýta, čo ste kedy dosiahli. Ak máte svoju prácu navyše radi, tak patríte k tým šťastným ľuďom, ktorí chodia do zamestnania s radosťou a už to je veľkým darom.

 

 

Nesúdiť a neriešiť

Vždy som rada pozorovala ľudí. Už ako dieťa som sa pozerala na ostatných z okna a dávala som im rôzne prezývky. Dobre, občas som po niekom hodila ceruzku, alebo citrón, no dnes to už pochopiteľne nerobím( smiech).  Dnes často cestujem MHD. Rada sledujem ľudí v autobusoch. Občas si ich obzerám a dávam im prezývky. Občas sa na nich aj usmievam, na čo mi Slováci odpovedajú ešte väčším zachmúrením, tak typickým pre náš národ. Ako mladé a neskúsené dievča som mala tendenciu ľudí hodnotiť a dávať im rôzne prívlastky.

 

Stávalo sa mi pomerne často, že som počúvala rôzne klebety a mala som tendenciu im veriť. No druhej strane, ak som toho ohováraného človeka stretla, bola som ochotná zmeniť názor. Samozrejme len v tom prípade, že na mňa človek pôsobil inak ako len z rečí. Len že všetci sme rôzni a špecifickí a každý z nás ma svoje problémy a starosti. Každý z nás v inej situácii reaguje inak a zrejme ho k tomu vedú rôzne dôvody. V súčasnosti sa snažím starať skôr o seba ako o druhých.

 

Pokúšam sa ľudí skôr ticho pozorovať ako hodnotiť. Viem, že som možno niektorým ľuďom v minulosti ublížila, ale neurobila som to naschvál...Zrejme som vtedy bola len sama nešťastná. Dnes sa snažím nesúdiť, lebo nikdy neviem, čo sa u iných deje za zatvorenými dvermi. A musím povedať, že sa mi takto žije oveľa ľahšie a šťastnejšie.


Petra Hublová l Apr 8, 2016 00:00 l Tlač l
Súvisiace články
Pre tlač kliknite sem.
Pridajte reakciu
Musíte sa prihlásiť alebo registrovať aby ste mohli písať komentáre.
2000Vaša reakcia môže obsahovať maximálne 2000 znakov. HTML tagy nie su povolené. Zmazať alebo